Stačí se na Zemourka jen letmo podívat a člověk hned ví , do které stáje mafie patří .
Naozaj? Ja som myslel, že podobné reči patria skôr na nejaké neonacistické fóra
...
Zemmour alebo fascinácia Putinom
Eric Zemmour sa už niekoľko týždňov drží na čele mediálnej scény. Pokiaľ ide o vzťahy medzi Východom a Západom a osud Európy, bývalý redaktor z Le Figaro systematicky zastáva názory Mélenchona-Le Pena do takej miery, že Franz-Olivier Giesbert [ktorý písal aj v Le Figaro] že „zvrchovanosť (zemmoura), tento gaullizmus bláznov, ho nie je hodný“. (Le Figaro, 24. február 2011).
Putin, tento „štátnik“
Putin v Zemmourovi, ktorý v ňom vidí štátnika, nikdy nevzbudzuje najmenšiu výhradu: bez ohľadu na to, čo robí, je obdivovaný absolútnym obdivom. Zemmour sa teda domnieva, že Putin „obnovil štát, (...) nastúpil ako posledný obranca kresťanov Východu“, že „vyzdvihuje ruský charakter krajiny (...), bráni národnú suverenitu, rodinu a ortodoxné náboženstvo“, na rozdiel od francúzskych politikov. (časopis Le Figaro, 30. august 2013).
V roku 2013 Zemmour vyhlásil Putina za „muža roka“, keďže iba on poskytol politický azyl Edwardovi Snowdenovi, „mužovi, ktorý odhalil šialenú realitu americkej špionáže“ (Éric Zemmour, Un quinquennat pour rien, Albin Michel, 2013, s. 180). Pre tohto potenciálneho prezidentského kandidáta „Putin nie je hrozbou pre Francúzsko a Anglicko“ (ibid., s. 269). A predvídateľne tlieska na konci primárok v roku 2016 označeniu Fillona za to, že uprednostňuje „čaro ruskej aliancie a dialóg s Iránom, Asadovou Sýriou“ a vie, „ako sa dištancovať od proamerickej Západ“ (časopis Le Figaro, 4. nov. 2016.).
Niet divu, že Zemmour vzdáva hold knihe Olivera Stonea Hovory s Putinom v Le Figaro, 2. novembra 2017, keď je Stone považovaný za agenta ruskej vlády a jeho syn je zamestnaný v kanáli Russia Today. Toto je ten istý Stone, horlivý obdivovateľ Assangea, Snowdena a nedávno aj Castra a Chaveza, ktorý nehanebne nazýva Ameriku „najnebezpečnejším štátom na svete“ (Le Progrès, 19. septembra 2021), zatiaľ čo „Rusko robí zvyšku sveta láskavosť“ (Valeurs actuelles, 2. novembra 2017).
Zemmour oslavuje Stonea a jeho „skvelú a neúprosnú analýzu NATO, ktorá od pádu Sovietskeho zväzu nemá žiadnu legitimitu a hľadá nepriateľa, ktorý by prežil a udržal americkú hegemóniu“. Pre Zemmoura má Stoneova kniha „podtóny pripomínajúce De Gaulla“ (Le Figaro, 2. novembra 2017).
Krátko po anexii Krymu Zemmour navrhol „ruskú alianciu, jediný spôsob, ako zabiť mýtus o federálnej Európe a konečne sa odtrhnúť od amerického protektorátu“. (Časopis Le Figaro, 20. február 2015.) Odmieta tiež odsúdiť ruské bombové útoky v Sýrii, pretože – možno oceniť paralelu – „Američania počas druhej svetovej vojny neurobili nič iné, aby porazili Nemecko a Japonsko“. (Tamtiež, 14. októbra 2016.) Predvídateľne sa nazýva nie marxistom, ale „marxistom“, „Marx podľa neho urobil najinteligentnejšiu analýzu globalizovaného kapitalizmu, aká bola kedy napísaná“ (Eric Brunet, L' obsession gaulliste, Albin Michel, 2016, s. 266.)?
Amerika, matka všetkých nerestí
Na rozdiel od niektorých jeho nasledovníkov náš úspešný autor nestanovuje falošnú paralelu medzi Ruskom a Amerikou, ktoré sa označujú ako dva štáty s rovnakými praktikami, rovnakými cieľmi, rovnakými metódami. Nie, Amerika sama je naším úhlavným nepriateľom, Zemmour ide až tak ďaleko, že ospravedlňuje anexiu Krymu, pričom CIA – zvláštne prirovnanie – „podnietila početné štátne prevraty v Južnej Amerike“ (časopis Le Figaro, 14. marca 2014). Po jeho zdôvodnení má Moskva právo správať sa zle, ako Washington urobil to isté.
Zemmour zdieľa paranoidný názor na obkľúčenie Ruska, „Američania,“ tvrdí, „uplatňujú rovnakú politiku zatvárania Ruska“ (tamtiež). Ak by Ukrajina vstúpila do NATO, bola by to pre Moskvu vážna hrozba (časopis Le Figaro, 20.2.2015).
Zemmourova amerikanofóbia je taká ohromujúca, že Franz-Olivier Giesbert sa v úvodníku zamýšľal nad jeho „kompulzívnym antiamerikanizmom, ktorý ho vedie k tomu, že zo všetkého obviňuje Spojené štáty“, akási „maurrasso-ľavičiarska alebo lepeno-marxistická doxa“ (Le Point , 13. novembra 2014).
Zemmour obviňuje USA z financovania džihádistických hnutí, „je to Amerika, ktorá prostredníctvom svojich tajných služieb a mimovládnych organizácií financovaných magnátmi z Wall Street zorganizovala farebné revolúcie, ktoré rozzúrili Čínu“ (pripomíname si Marchaisa, šéfa francúzskych komunistov). párty v 80. rokoch!). Zemmour teda nemá žiadne výhrady k tomu, aby sa postavil na stranu Pekingu proti Washingtonu (Le Figaro, 12. mája 2016). Navyše odsudzuje znovuzjednotenie Nemecka, ktoré je podľa neho jediným dielom prezidenta Georgea H.W. Bush (časopis Le Figaro, 29. apríla 2016), realizujúci svoju politiku pomsty; "Nato, tento žandár Západu, ktorý sa mieša do svetových záležitostí." Podľa Zemmoura, ktorý odsudzuje zapojenie NATO do irackej invázie do Kuvajtu, mala Aliancia zaniknúť pádom ZSSR.
Podľa jeho názoru „americké služby znovuobjavili ruského nepriateľa v osobe Putina, ktorý mal tú drzosť nepodriadiť sa americkému diktátu“ (ibid.). Sotva existuje jeden z jeho dokumentov, v ktorých by nezaútočil na Ameriku, Ameriku samotnú. Chváli Régisa Debraya za to, že odhalil americkú ohavnú politiku, keď urobil z Francúzska a Európy „americkú kolóniu“ (Le Figaro, 22. novembra 201
; Zemmour nám hovorí, že boli vytvorené od nuly vo Washingtone po vojne (časopis Le Figaro, 17. mája 2019), pričom obviňuje de Gaulla za to, že prispel „k integrácii Francúzska do európskeho poriadku založeného Spojené štáty a čoskoro bude dominované Nemeckom“ (Le Point, 30. septembra 2021).
Ako nevidieť v týchto litániách zvláštne zbližovanie s pozíciami ultraľavicového francúzskeho insoumise? V skutočnosti sa Mélenchon nedávno zúčastnil na oslave Zemmourových 50. narodenín (Bližšie, 16. novembra 201 a počas debaty v septembri minulého roka obaja prejavili svoju konvergenciu v prospech vystúpenia z NATO, čo viedlo Le Figaro z 23. septembra k titulku svojej celá strana “Mélenchon a Zemmour, roky spoločnej republikánskej úcty”. Lepšie sa to povedať nedalo. A o niekoľko dní neskôr sa Zemmour zblížil, tentoraz, s filozofom Onfrayom, obaja volali po zblížení so svätým Ruskom, vo „veľkej Európe“ rozprestierajúcej sa od Atlantiku po Ural (Le Monde, 6. októbra 2021)…
Giesbert sa neprestáva čudovať, že Zemmour, „hlásateľ extrémnej pravice, je čoraz viac kompatibilný s extrémnou ľavicou“ (Le Point, 20. september 201, pričom sa pripojil k Pascalovi Brucknerovi, pre ktorého „existuje medzi extrémnou pravicou a extrémnou ľavicou rovnaká fascinácia pre Putina, ktorá prechádza z Le Monde diplomatique do Marine Le Pen, prechádza cez Zemmour a Soral“ (Le Point, 30. okt. 2014).
Napokon, netrpí Zemmour štokholmským syndrómom, keď sa odváži zbaviť Pétaina viny z účasti na prenasledovaní Židov a nehanbí sa obedovať s Ribbentropovou 88-ročnou dcérou v prítomnosti Jean-Marie Le Pena? ? S vedomím, že obeduje s Tariqom Ramadanom (Le Point, 24. októbra 2019) alebo prezentuje Robespierra nie ako monštrum, ale ako svätca (Jean-François Kahn, « Zemmour entre les lignes », Le Point, 30. septembra 2021), jeden môže sa len čudovať jeho schopnosti rozlišovania...
https://en.desk-russie.eu/2021/10/22/zemmour-or-the-fascination.html
[quote="pid:46843, uid:185"]Stačí se na Zemourka jen letmo podívat a člověk hned ví , do které stáje mafie patří .[/quote]
Naozaj? Ja som myslel, že podobné reči patria skôr na nejaké neonacistické fóra
...
Zemmour alebo fascinácia Putinom
Eric Zemmour sa už niekoľko týždňov drží na čele mediálnej scény. Pokiaľ ide o vzťahy medzi Východom a Západom a osud Európy, bývalý redaktor z Le Figaro systematicky zastáva názory Mélenchona-Le Pena do takej miery, že Franz-Olivier Giesbert [ktorý písal aj v Le Figaro] že „zvrchovanosť (zemmoura), tento gaullizmus bláznov, ho nie je hodný“. (Le Figaro, 24. február 2011).
Putin, tento „štátnik“
Putin v Zemmourovi, ktorý v ňom vidí štátnika, nikdy nevzbudzuje najmenšiu výhradu: bez ohľadu na to, čo robí, je obdivovaný absolútnym obdivom. Zemmour sa teda domnieva, že Putin „obnovil štát, (...) nastúpil ako posledný obranca kresťanov Východu“, že „vyzdvihuje ruský charakter krajiny (...), bráni národnú suverenitu, rodinu a ortodoxné náboženstvo“, na rozdiel od francúzskych politikov. (časopis Le Figaro, 30. august 2013).
V roku 2013 Zemmour vyhlásil Putina za „muža roka“, keďže iba on poskytol politický azyl Edwardovi Snowdenovi, „mužovi, ktorý odhalil šialenú realitu americkej špionáže“ (Éric Zemmour, Un quinquennat pour rien, Albin Michel, 2013, s. 180). Pre tohto potenciálneho prezidentského kandidáta „Putin nie je hrozbou pre Francúzsko a Anglicko“ (ibid., s. 269). A predvídateľne tlieska na konci primárok v roku 2016 označeniu Fillona za to, že uprednostňuje „čaro ruskej aliancie a dialóg s Iránom, Asadovou Sýriou“ a vie, „ako sa dištancovať od proamerickej Západ“ (časopis Le Figaro, 4. nov. 2016.).
Niet divu, že Zemmour vzdáva hold knihe Olivera Stonea Hovory s Putinom v Le Figaro, 2. novembra 2017, keď je Stone považovaný za agenta ruskej vlády a jeho syn je zamestnaný v kanáli Russia Today. Toto je ten istý Stone, horlivý obdivovateľ Assangea, Snowdena a nedávno aj Castra a Chaveza, ktorý nehanebne nazýva Ameriku „najnebezpečnejším štátom na svete“ (Le Progrès, 19. septembra 2021), zatiaľ čo „Rusko robí zvyšku sveta láskavosť“ (Valeurs actuelles, 2. novembra 2017).
Zemmour oslavuje Stonea a jeho „skvelú a neúprosnú analýzu NATO, ktorá od pádu Sovietskeho zväzu nemá žiadnu legitimitu a hľadá nepriateľa, ktorý by prežil a udržal americkú hegemóniu“. Pre Zemmoura má Stoneova kniha „podtóny pripomínajúce De Gaulla“ (Le Figaro, 2. novembra 2017).
Krátko po anexii Krymu Zemmour navrhol „ruskú alianciu, jediný spôsob, ako zabiť mýtus o federálnej Európe a konečne sa odtrhnúť od amerického protektorátu“. (Časopis Le Figaro, 20. február 2015.) Odmieta tiež odsúdiť ruské bombové útoky v Sýrii, pretože – možno oceniť paralelu – „Američania počas druhej svetovej vojny neurobili nič iné, aby porazili Nemecko a Japonsko“. (Tamtiež, 14. októbra 2016.) Predvídateľne sa nazýva nie marxistom, ale „marxistom“, „Marx podľa neho urobil najinteligentnejšiu analýzu globalizovaného kapitalizmu, aká bola kedy napísaná“ (Eric Brunet, L' obsession gaulliste, Albin Michel, 2016, s. 266.)?
Amerika, matka všetkých nerestí
Na rozdiel od niektorých jeho nasledovníkov náš úspešný autor nestanovuje falošnú paralelu medzi Ruskom a Amerikou, ktoré sa označujú ako dva štáty s rovnakými praktikami, rovnakými cieľmi, rovnakými metódami. Nie, Amerika sama je naším úhlavným nepriateľom, Zemmour ide až tak ďaleko, že ospravedlňuje anexiu Krymu, pričom CIA – zvláštne prirovnanie – „podnietila početné štátne prevraty v Južnej Amerike“ (časopis Le Figaro, 14. marca 2014). Po jeho zdôvodnení má Moskva právo správať sa zle, ako Washington urobil to isté.
Zemmour zdieľa paranoidný názor na obkľúčenie Ruska, „Američania,“ tvrdí, „uplatňujú rovnakú politiku zatvárania Ruska“ (tamtiež). Ak by Ukrajina vstúpila do NATO, bola by to pre Moskvu vážna hrozba (časopis Le Figaro, 20.2.2015).
Zemmourova amerikanofóbia je taká ohromujúca, že Franz-Olivier Giesbert sa v úvodníku zamýšľal nad jeho „kompulzívnym antiamerikanizmom, ktorý ho vedie k tomu, že zo všetkého obviňuje Spojené štáty“, akási „maurrasso-ľavičiarska alebo lepeno-marxistická doxa“ (Le Point , 13. novembra 2014).
Zemmour obviňuje USA z financovania džihádistických hnutí, „je to Amerika, ktorá prostredníctvom svojich tajných služieb a mimovládnych organizácií financovaných magnátmi z Wall Street zorganizovala farebné revolúcie, ktoré rozzúrili Čínu“ (pripomíname si Marchaisa, šéfa francúzskych komunistov). párty v 80. rokoch!). Zemmour teda nemá žiadne výhrady k tomu, aby sa postavil na stranu Pekingu proti Washingtonu (Le Figaro, 12. mája 2016). Navyše odsudzuje znovuzjednotenie Nemecka, ktoré je podľa neho jediným dielom prezidenta Georgea H.W. Bush (časopis Le Figaro, 29. apríla 2016), realizujúci svoju politiku pomsty; "Nato, tento žandár Západu, ktorý sa mieša do svetových záležitostí." Podľa Zemmoura, ktorý odsudzuje zapojenie NATO do irackej invázie do Kuvajtu, mala Aliancia zaniknúť pádom ZSSR.
Podľa jeho názoru „americké služby znovuobjavili ruského nepriateľa v osobe Putina, ktorý mal tú drzosť nepodriadiť sa americkému diktátu“ (ibid.). Sotva existuje jeden z jeho dokumentov, v ktorých by nezaútočil na Ameriku, Ameriku samotnú. Chváli Régisa Debraya za to, že odhalil americkú ohavnú politiku, keď urobil z Francúzska a Európy „americkú kolóniu“ (Le Figaro, 22. novembra 2018); Zemmour nám hovorí, že boli vytvorené od nuly vo Washingtone po vojne (časopis Le Figaro, 17. mája 2019), pričom obviňuje de Gaulla za to, že prispel „k integrácii Francúzska do európskeho poriadku založeného Spojené štáty a čoskoro bude dominované Nemeckom“ (Le Point, 30. septembra 2021).
Ako nevidieť v týchto litániách zvláštne zbližovanie s pozíciami ultraľavicového francúzskeho insoumise? V skutočnosti sa Mélenchon nedávno zúčastnil na oslave Zemmourových 50. narodenín (Bližšie, 16. novembra 2018) a počas debaty v septembri minulého roka obaja prejavili svoju konvergenciu v prospech vystúpenia z NATO, čo viedlo Le Figaro z 23. septembra k titulku svojej celá strana “Mélenchon a Zemmour, roky spoločnej republikánskej úcty”. Lepšie sa to povedať nedalo. A o niekoľko dní neskôr sa Zemmour zblížil, tentoraz, s filozofom Onfrayom, obaja volali po zblížení so svätým Ruskom, vo „veľkej Európe“ rozprestierajúcej sa od Atlantiku po Ural (Le Monde, 6. októbra 2021)…
Giesbert sa neprestáva čudovať, že Zemmour, „hlásateľ extrémnej pravice, je čoraz viac kompatibilný s extrémnou ľavicou“ (Le Point, 20. september 2018), pričom sa pripojil k Pascalovi Brucknerovi, pre ktorého „existuje medzi extrémnou pravicou a extrémnou ľavicou rovnaká fascinácia pre Putina, ktorá prechádza z Le Monde diplomatique do Marine Le Pen, prechádza cez Zemmour a Soral“ (Le Point, 30. okt. 2014).
Napokon, netrpí Zemmour štokholmským syndrómom, keď sa odváži zbaviť Pétaina viny z účasti na prenasledovaní Židov a nehanbí sa obedovať s Ribbentropovou 88-ročnou dcérou v prítomnosti Jean-Marie Le Pena? ? S vedomím, že obeduje s Tariqom Ramadanom (Le Point, 24. októbra 2019) alebo prezentuje Robespierra nie ako monštrum, ale ako svätca (Jean-François Kahn, « Zemmour entre les lignes », Le Point, 30. septembra 2021), jeden môže sa len čudovať jeho schopnosti rozlišovania...
https://en.desk-russie.eu/2021/10/22/zemmour-or-the-fascination.html
Upravené 5. 12. 2021 o 23:16
