ROZPRÁVKA O DONEBAVOLAJÚCEJ HLÚPOSTI
Jedného dňa v ďalekej krajine a v časoch dávno minulých prišiel Kňaz tam, kde sa Mnohí starali o svoje polia a statok a povedal…
„Prichádzajú kobylky a my sa musíme pripraviť!“
„Ale kobylky prichádzajú každý rok a po všetky roky minulé,“ odpovedali Mnohí. „Je to tak vždy, tak prečo sa musíme pripraviť?“
„Toto nie sú kobylky z rokov minulých,“ povedal Kňaz, „toto sú nové a strašné kobylky, ktoré nazývam Novým menom. Musíme sa pripraviť.“
„Čo tieto nové a strašné kobylky s tým Novým menom robia?“ pýtali sa s veľkým strachom Mnohí.
„Nuž,“ povedal Kňaz, „zožerú kus našej úrody a potom idú ďalej.“
Mnohí sa zachveli od hrôzy.
„Toto však kobylky robia vždy,“ povedal jeden človek z Mnohých. „Prečo sa tento rok musíme pripraviť, keď sme sa nepripravovali nikdy predtým?“
Kňaz sa na toho jedného človeka z Mnohých uprene zahľadel.
„Ty si ma nepočul?“ povedal. „Toto nie sú tie staré kobylky z rokov minulých, toto sú nové a strašné kobylky a majú Nové meno. MUSÍME SA PRIPRAVIŤ.“
„Ale čo také horšie robia tie nové a strašné kobylky s Novým menom než staré kobylky z rokov minulých?“ opýtal sa ten jeden človek.
„Čo si hlupák?“ zvolal Kňaz. „Vari som ti nepovedal, že nám zožerú úrodu a potom sa pohnú ďalej? MUSÍME SA PRIPRAVIŤ!“
„Áno, musíme sa pripraviť!“ zvolali zborovo Mnohí, aj keď nevedeli, čo si to vyžaduje.
„Nechápem,“ nedal sa ten jeden človek z Mnohých. „Vyzerajú tieto nové a strašné kobylky inak než staré kobylky z rokov minulých?“
„To som nepovedal,“ odvetil Kňaz.
„Zožerú nám viac úrody, než žrali staré kobylky z rokov minulých?“
„Nič také som netvrdil,“ odpovedal Kňaz.
„Keď teda tie nové a strašné kobylky nevyzerajú inak ako tie staré kobylky z rokov minulých a ani nám nezožerú o nič viac úrody, prečo sú potom nové a strašné?“
Nato Kňaz zahorel hrozivým kňazským hnevom.
„Prečo ty, drobný človek, vystavuješ ostatných riziku týmito otázkami? Vari som ti nepovedal, že toto sú nové a strašné kobylky a MAJÚ NOVÉ MENO?“
A Mnohí sa obrátili k tomu jednému človeku a povedali: „Áno, hlupák, nevystavuj ostatných riziku týmito otázkami. Kňaz ti povedal – tie nové a strašné kobylky MAJÚ NOVÉ MENO! Zmĺkni vo svojej hlúposti ticho a nechaj Kňaza, aby nám povedal, ako by sme sa mali pripraviť.“
A nato sa ako jeden obrátili ku Kňazovi a pokľaknúc pred ním prosili: „Ó, múdry, povedz nám, ako sa musíme pripraviť na tie nové a strašné kobylky!“
Kňaz sa teda pred nich postavil a povedal…
„Hovoril som s mudrcmi a s bohmi a oni mi povedali, že jediný spôsob, ako sa na tie nové a strašné kobylky pripraviť, je nosiť tieto klobúky Donebavolajúcej Hlúposti…“
… a zdvihol do vzduchu klobúk donebavolajúcej hlúposti takej nesmiernej, až sa Mnohí zľakli…
„Ó, veľký, ako nás nosenie týchto klobúkov Donebavolajúcej hlúposti uchráni pred novými a strašnými kobylkami?“ volali.
„Touto otázkou sa zaoberali mudrci a bohovia a to stačí,“ odvetil Kňaz. „Všetci, ktorým záleží na ostatných, budú tieto klobúky nosiť a spoločne sa zachránime pred tými novými a strašnými kobylkami.“
Mnohí pozreli jeden na druhého a videli múdrosť Kňazových slov. Ochotne si nasadili na hlavy klobúky Donebavolajúcej hlúposti a vrátili sa k svojej práci na poli a okolo statku, šťastní, že sa zachránili.
Na ďalší deň sa Kňaz vrátil tam, kde sa Mnohí starali o svoje polia a statok, pričom mali na hlavách svoje klobúky Donebavolajúcej hlúposti a povedal…
„Beda, znova som hovoril s mudrcmi a s bohmi a oni mi povedali, že nosenie klobúkov Donebavolajúcej hlúposti nám na záchranu pred novými a strašnými kobylkami nestačí. Je potrebné viac.“
Mnohí nesmierne vyľakane pozreli na Kňaza a zvolali: „Ó, múdry, povedz nám, čo musíme urobiť, aby nás to zachránilo pred novými a strašnými kobylkami!“
„Takže,“ povedal Kňaz, „aby sme sa zachránili pred novými a strašnými kobylkami, musíte do tla spáliť svoju úrodu skôr, než ju stihnú zožrať!“
„Ďakujeme ti, ó, múdry!“ volali Mnohí.
„Počkať,“ povedal jeden človek z Mnohých, „ako nás spálenie našej úrody do tla predtým, ako ju stihnú zožrať, uchráni pred novými a strašnými kobylkami?“
„Ty hlupák,“ odpovedal Kňaz. „Vari nechápeš, že nás tie nové a strašné kobylky obídu, keď bude celá naša úroda preč?“
„Ale,“ povedal ten človek, „povedali ste mi, že tie nové a strašné kobylky toho nezožerú viac, než staré kobylky z rokov minulých.“
„To je pravda,“ povedal Kňaz.
„Takže, ak necháme tie nové a strašné kobylky nažrať sa a ísť ďalej, stále nám zostane väčšina našej úrody ako v rokoch minulých. No ak ju spálime do tla, nebudeme mať žiadnu.“
Kňaz si vzdychol a vzdychli si aj Mnohí, nasledujúc jeho príklad.
„Vari ti vôbec nezáleží na tých, ktorým zožerú úrodu, keď nič neurobíme?“ opýtal sa rozhorčene Kňaz.
„Vari ti VÔBEC nezáleží na tých, ktorým zožerú úrodu?“ zopakovali Mnohí, veľmi rozhorčení necitlivosťou toho človeka.
A vyšli do svojich polí a spálili do tla svoju úrodu, aby z nej časť nemohli zožrať tie nové a strašné kobylky.
„Z čoho ale teraz spravíme chlieb,“ opýtal sa ten človek, „keď sme všetku našu úrodu spálili do tla?“
Na to sa Mnohí zatvárili znepokojene, lebo im tá otázka, pravdupovediac, nenapadla. O odpoveď sa obrátili na Kňaza.
„V časoch núdze treba prinášať obety,“ povedal Kňaz.
„Áno,“ súhlasili Mnohí, zisťujúc, že vyslovil presne to, na čo sami mysleli. „Treba prinášať obety – a teraz sme aspoň v bezpečí pred tými novými a strašnými kobylkami!“
„Ja vidím, že Kňaz SVOJU úrodu do tla nespálil,“ povedal ten jeden človek z Mnohých. „Prečo?“
Nato sa k nemu Mnohí obrátili a povedali: „Buď ticho, hlupák, už bolo dosť tvojich nezmyslov. Kňaz hovoril s mudrcmi a s bohmi a najlepšie vie, ako nás uchrániť pred novými a strašnými kobylkami. Chváľme všetci nášho Kňaza a jeho múdrosť.“
Na ďalší deň sa Kňaz vrátil tam, kde ľudia nosili svoje klobúky Donebavolajúcej hlúposti, stáli na svojich spálených poliach a pásli dobytok a povedal…
„Beda, znova som hovoril s mudrcmi a s bohmi a oni mi povedali, že nosenie klobúkov Donebavolajúcej hlúposti a spálenie úrody do tla nestačí na to, aby nás uchránilo pred novými a strašnými kobylkami! Musíme tiež pobiť všetok náš dobytok a nechať jeho krvou pokropiť zem.“
„Ako nás pobitie dobytka a pokropenie zeme jeho krvou zachráni pred kobylkami?“ opýtal sa tej jeden človek z Mnohých.
Mnohých táto nová otázka naozaj dosť znepokojila a po odpoveď sa obrátili ku Kňazovi.
„Vy nepočujete, keď vám vravím, že toto sú nové a strašné kobylky?“ povedal Kňaz vľúdnym hlasom. „Nechápete, že treba nájsť nové spôsoby, ako nás pred nimi zachrániť?“
Mnohým sa pri tých slovách uľavilo a znova zistili, že Kňaz povedal presne to, čo si sami mysleli. A tak ochotne pobili svoj dobytok a nechali krvou kropiť zem a radovali sa, že sú teraz konečne zachránení pred tými novými a strašnými kobylkami.
Kňaz po štvrtý raz prišiel tam, kde ľudia sedeli na svojich spálených poliach, čerstvo pokropených krvou ich dobytka, s klobúkmi Donebavolajúcej hlúposti na hlavách a videl, že niektorí sú mŕtvi alebo zomierajú.
„Beda,“ povedal, „kvôli inváziám nových a strašných kobyliek teraz nemáme žiadny chlieb a žiadne mäso ani mlieko a ani nosenie klobúkov Donebavolajúcej hlúposti, spálenie úrody a pobitie dobytka nestačilo na našu záchranu, lebo hľaďte, koľkí umierajú.“
Na to zavládol medzi Mnohými veľký strach a zúfalstvo.
„Ach, beda,“ nariekali,“ tieto nové a strašné kobylky sú vskutku smrtiaca pohroma, lebo hľaďme, koľko ľudí teraz zomiera, navzdory všetkému, čo sme vykonali!“
A obrátili sa na Kňaza a modlikali: „Povedz nám, ó, múdry, čo treba urobiť, aby nás to uchránilo pred novými a strašnými kobylkami, ktoré nás zabíjajú, napriek všetkému, čo sme vykonali!“
„Popravde,“ povedal s nesmiernym smútkom Kňaz, „táto zem je novými a strašnými kobylkami taká zničená a zožratá, že nezostáva iné ako zanechať naše staré životy a začať znova, v nejakom novom stave rovnosti. Musíte prísť do môjho sídla, kde vás budem chrániť. Vo svojich skladoch mám trochu jedla, z ktorého môžete mať podiel, keď budete pracovať pre všeobecné blaho upratovaním môjho domu a staraním sa o moje polia a dobytok.“
„Ďakujeme ti, ó, múdry!“ zvolali Mnohí a pripravovali sa nasledovať Kňaza do bezpečia jeho sídla.
„Počkať,“ zvolal ten jeden človek z Mnohých. „To, čo nám vzalo naše jedlo, neboli nové a strašné kobylky, boli sme to my, na váš príkaz. A teraz z nás chcete spraviť svojich otrokov?“
Kňaz ľútostivo pokrútil hlavou a Mnohí jeho príklad nasledovali.
„Čo treba spraviť s takou neodbytnou nevedomosťou?“ opýtal sa.
„Strašne neodbytnou nevedomosťou,“ súhlasili zborovo Mnohí.
A Kňaz povedal:
„Vari nechápeš, že keby sme NENOSILI klobúky Donebavolajúcej hlúposti, nespálili našu úrodu a nepozabíjali náš dobytok, tie nové a strašné kobylky by sa postarali o to, že by všetko bolo ďaleko horšie než teraz?“
„Ako?“ opýtal sa jeden človek z Mnohých.
Kňaz sa zasmial a Mnohí jeho príklad nasledovali.
„Lebo, ty prostý hlupák, tie nové a strašné kobylky sú nové a strašné a majú NOVÉ MENO!“
„Nové meno!“ zopakovali Mnohí, neveriaco hľadiac na toho jedného človeka, ktorý nechápal, čo to znamená.
A potom sa zvrtli a s klobúkmi Donebavolajúcej hlúposti jeden za druhým vchádzali do Kňazovho sídla, aby pracovali pre spoločné blaho staraním sa o Kňazove polia a dobytok a upratovaním Kňazovho domu, spievajúc piesne nádeje za ich nový začiatok, ktoré im k spevu napísali Kňazovi pisári.
Medzitým sa ten človek, ktorého nechali samého na pustých a krvavých poliach, vydal sám hľadať inú cestu a spievať vlastné piesne….
ROZPRÁVKA O DONEBAVOLAJÚCEJ HLÚPOSTI
Jedného dňa v ďalekej krajine a v časoch dávno minulých prišiel Kňaz tam, kde sa Mnohí starali o svoje polia a statok a povedal…
„Prichádzajú kobylky a my sa musíme pripraviť!“
„Ale kobylky prichádzajú každý rok a po všetky roky minulé,“ odpovedali Mnohí. „Je to tak vždy, tak prečo sa musíme pripraviť?“
„Toto nie sú kobylky z rokov minulých,“ povedal Kňaz, „toto sú nové a strašné kobylky, ktoré nazývam Novým menom. Musíme sa pripraviť.“
„Čo tieto nové a strašné kobylky s tým Novým menom robia?“ pýtali sa s veľkým strachom Mnohí.
„Nuž,“ povedal Kňaz, „zožerú kus našej úrody a potom idú ďalej.“
Mnohí sa zachveli od hrôzy.
„Toto však kobylky robia vždy,“ povedal jeden človek z Mnohých. „Prečo sa tento rok musíme pripraviť, keď sme sa nepripravovali nikdy predtým?“
Kňaz sa na toho jedného človeka z Mnohých uprene zahľadel.
„Ty si ma nepočul?“ povedal. „Toto nie sú tie staré kobylky z rokov minulých, toto sú nové a strašné kobylky a majú Nové meno. MUSÍME SA PRIPRAVIŤ.“
„Ale čo také horšie robia tie nové a strašné kobylky s Novým menom než staré kobylky z rokov minulých?“ opýtal sa ten jeden človek.
„Čo si hlupák?“ zvolal Kňaz. „Vari som ti nepovedal, že nám zožerú úrodu a potom sa pohnú ďalej? MUSÍME SA PRIPRAVIŤ!“
„Áno, musíme sa pripraviť!“ zvolali zborovo Mnohí, aj keď nevedeli, čo si to vyžaduje.
„Nechápem,“ nedal sa ten jeden človek z Mnohých. „Vyzerajú tieto nové a strašné kobylky inak než staré kobylky z rokov minulých?“
„To som nepovedal,“ odvetil Kňaz.
„Zožerú nám viac úrody, než žrali staré kobylky z rokov minulých?“
„Nič také som netvrdil,“ odpovedal Kňaz.
„Keď teda tie nové a strašné kobylky nevyzerajú inak ako tie staré kobylky z rokov minulých a ani nám nezožerú o nič viac úrody, prečo sú potom nové a strašné?“
Nato Kňaz zahorel hrozivým kňazským hnevom.
„Prečo ty, drobný človek, vystavuješ ostatných riziku týmito otázkami? Vari som ti nepovedal, že toto sú nové a strašné kobylky a MAJÚ NOVÉ MENO?“
A Mnohí sa obrátili k tomu jednému človeku a povedali: „Áno, hlupák, nevystavuj ostatných riziku týmito otázkami. Kňaz ti povedal – tie nové a strašné kobylky MAJÚ NOVÉ MENO! Zmĺkni vo svojej hlúposti ticho a nechaj Kňaza, aby nám povedal, ako by sme sa mali pripraviť.“
A nato sa ako jeden obrátili ku Kňazovi a pokľaknúc pred ním prosili: „Ó, múdry, povedz nám, ako sa musíme pripraviť na tie nové a strašné kobylky!“
Kňaz sa teda pred nich postavil a povedal…
„Hovoril som s mudrcmi a s bohmi a oni mi povedali, že jediný spôsob, ako sa na tie nové a strašné kobylky pripraviť, je nosiť tieto klobúky Donebavolajúcej Hlúposti…“
… a zdvihol do vzduchu klobúk donebavolajúcej hlúposti takej nesmiernej, až sa Mnohí zľakli…
„Ó, veľký, ako nás nosenie týchto klobúkov Donebavolajúcej hlúposti uchráni pred novými a strašnými kobylkami?“ volali.
„Touto otázkou sa zaoberali mudrci a bohovia a to stačí,“ odvetil Kňaz. „Všetci, ktorým záleží na ostatných, budú tieto klobúky nosiť a spoločne sa zachránime pred tými novými a strašnými kobylkami.“
Mnohí pozreli jeden na druhého a videli múdrosť Kňazových slov. Ochotne si nasadili na hlavy klobúky Donebavolajúcej hlúposti a vrátili sa k svojej práci na poli a okolo statku, šťastní, že sa zachránili.
Na ďalší deň sa Kňaz vrátil tam, kde sa Mnohí starali o svoje polia a statok, pričom mali na hlavách svoje klobúky Donebavolajúcej hlúposti a povedal…
„Beda, znova som hovoril s mudrcmi a s bohmi a oni mi povedali, že nosenie klobúkov Donebavolajúcej hlúposti nám na záchranu pred novými a strašnými kobylkami nestačí. Je potrebné viac.“
Mnohí nesmierne vyľakane pozreli na Kňaza a zvolali: „Ó, múdry, povedz nám, čo musíme urobiť, aby nás to zachránilo pred novými a strašnými kobylkami!“
„Takže,“ povedal Kňaz, „aby sme sa zachránili pred novými a strašnými kobylkami, musíte do tla spáliť svoju úrodu skôr, než ju stihnú zožrať!“
„Ďakujeme ti, ó, múdry!“ volali Mnohí.
„Počkať,“ povedal jeden človek z Mnohých, „ako nás spálenie našej úrody do tla predtým, ako ju stihnú zožrať, uchráni pred novými a strašnými kobylkami?“
„Ty hlupák,“ odpovedal Kňaz. „Vari nechápeš, že nás tie nové a strašné kobylky obídu, keď bude celá naša úroda preč?“
„Ale,“ povedal ten človek, „povedali ste mi, že tie nové a strašné kobylky toho nezožerú viac, než staré kobylky z rokov minulých.“
„To je pravda,“ povedal Kňaz.
„Takže, ak necháme tie nové a strašné kobylky nažrať sa a ísť ďalej, stále nám zostane väčšina našej úrody ako v rokoch minulých. No ak ju spálime do tla, nebudeme mať žiadnu.“
Kňaz si vzdychol a vzdychli si aj Mnohí, nasledujúc jeho príklad.
„Vari ti vôbec nezáleží na tých, ktorým zožerú úrodu, keď nič neurobíme?“ opýtal sa rozhorčene Kňaz.
„Vari ti VÔBEC nezáleží na tých, ktorým zožerú úrodu?“ zopakovali Mnohí, veľmi rozhorčení necitlivosťou toho človeka.
A vyšli do svojich polí a spálili do tla svoju úrodu, aby z nej časť nemohli zožrať tie nové a strašné kobylky.
„Z čoho ale teraz spravíme chlieb,“ opýtal sa ten človek, „keď sme všetku našu úrodu spálili do tla?“
Na to sa Mnohí zatvárili znepokojene, lebo im tá otázka, pravdupovediac, nenapadla. O odpoveď sa obrátili na Kňaza.
„V časoch núdze treba prinášať obety,“ povedal Kňaz.
„Áno,“ súhlasili Mnohí, zisťujúc, že vyslovil presne to, na čo sami mysleli. „Treba prinášať obety – a teraz sme aspoň v bezpečí pred tými novými a strašnými kobylkami!“
„Ja vidím, že Kňaz SVOJU úrodu do tla nespálil,“ povedal ten jeden človek z Mnohých. „Prečo?“
Nato sa k nemu Mnohí obrátili a povedali: „Buď ticho, hlupák, už bolo dosť tvojich nezmyslov. Kňaz hovoril s mudrcmi a s bohmi a najlepšie vie, ako nás uchrániť pred novými a strašnými kobylkami. Chváľme všetci nášho Kňaza a jeho múdrosť.“
Na ďalší deň sa Kňaz vrátil tam, kde ľudia nosili svoje klobúky Donebavolajúcej hlúposti, stáli na svojich spálených poliach a pásli dobytok a povedal…
„Beda, znova som hovoril s mudrcmi a s bohmi a oni mi povedali, že nosenie klobúkov Donebavolajúcej hlúposti a spálenie úrody do tla nestačí na to, aby nás uchránilo pred novými a strašnými kobylkami! Musíme tiež pobiť všetok náš dobytok a nechať jeho krvou pokropiť zem.“
„Ako nás pobitie dobytka a pokropenie zeme jeho krvou zachráni pred kobylkami?“ opýtal sa tej jeden človek z Mnohých.
Mnohých táto nová otázka naozaj dosť znepokojila a po odpoveď sa obrátili ku Kňazovi.
„Vy nepočujete, keď vám vravím, že toto sú nové a strašné kobylky?“ povedal Kňaz vľúdnym hlasom. „Nechápete, že treba nájsť nové spôsoby, ako nás pred nimi zachrániť?“
Mnohým sa pri tých slovách uľavilo a znova zistili, že Kňaz povedal presne to, čo si sami mysleli. A tak ochotne pobili svoj dobytok a nechali krvou kropiť zem a radovali sa, že sú teraz konečne zachránení pred tými novými a strašnými kobylkami.
Kňaz po štvrtý raz prišiel tam, kde ľudia sedeli na svojich spálených poliach, čerstvo pokropených krvou ich dobytka, s klobúkmi Donebavolajúcej hlúposti na hlavách a videl, že niektorí sú mŕtvi alebo zomierajú.
„Beda,“ povedal, „kvôli inváziám nových a strašných kobyliek teraz nemáme žiadny chlieb a žiadne mäso ani mlieko a ani nosenie klobúkov Donebavolajúcej hlúposti, spálenie úrody a pobitie dobytka nestačilo na našu záchranu, lebo hľaďte, koľkí umierajú.“
Na to zavládol medzi Mnohými veľký strach a zúfalstvo.
„Ach, beda,“ nariekali,“ tieto nové a strašné kobylky sú vskutku smrtiaca pohroma, lebo hľaďme, koľko ľudí teraz zomiera, navzdory všetkému, čo sme vykonali!“
A obrátili sa na Kňaza a modlikali: „Povedz nám, ó, múdry, čo treba urobiť, aby nás to uchránilo pred novými a strašnými kobylkami, ktoré nás zabíjajú, napriek všetkému, čo sme vykonali!“
„Popravde,“ povedal s nesmiernym smútkom Kňaz, „táto zem je novými a strašnými kobylkami taká zničená a zožratá, že nezostáva iné ako zanechať naše staré životy a začať znova, v nejakom novom stave rovnosti. Musíte prísť do môjho sídla, kde vás budem chrániť. Vo svojich skladoch mám trochu jedla, z ktorého môžete mať podiel, keď budete pracovať pre všeobecné blaho upratovaním môjho domu a staraním sa o moje polia a dobytok.“
„Ďakujeme ti, ó, múdry!“ zvolali Mnohí a pripravovali sa nasledovať Kňaza do bezpečia jeho sídla.
„Počkať,“ zvolal ten jeden človek z Mnohých. „To, čo nám vzalo naše jedlo, neboli nové a strašné kobylky, boli sme to my, na váš príkaz. A teraz z nás chcete spraviť svojich otrokov?“
Kňaz ľútostivo pokrútil hlavou a Mnohí jeho príklad nasledovali.
„Čo treba spraviť s takou neodbytnou nevedomosťou?“ opýtal sa.
„Strašne neodbytnou nevedomosťou,“ súhlasili zborovo Mnohí.
A Kňaz povedal:
„Vari nechápeš, že keby sme NENOSILI klobúky Donebavolajúcej hlúposti, nespálili našu úrodu a nepozabíjali náš dobytok, tie nové a strašné kobylky by sa postarali o to, že by všetko bolo ďaleko horšie než teraz?“
„Ako?“ opýtal sa jeden človek z Mnohých.
Kňaz sa zasmial a Mnohí jeho príklad nasledovali.
„Lebo, ty prostý hlupák, tie nové a strašné kobylky sú nové a strašné a majú NOVÉ MENO!“
„Nové meno!“ zopakovali Mnohí, neveriaco hľadiac na toho jedného človeka, ktorý nechápal, čo to znamená.
A potom sa zvrtli a s klobúkmi Donebavolajúcej hlúposti jeden za druhým vchádzali do Kňazovho sídla, aby pracovali pre spoločné blaho staraním sa o Kňazove polia a dobytok a upratovaním Kňazovho domu, spievajúc piesne nádeje za ich nový začiatok, ktoré im k spevu napísali Kňazovi pisári.
Medzitým sa ten človek, ktorého nechali samého na pustých a krvavých poliach, vydal sám hľadať inú cestu a spievať vlastné piesne….
