@Yori pozri:
Armádny magazín
dnes o 10:04
EURÓPA ZAVÁŇA DRUHÝM FRONTOM ŠPECIÁLNEJ OPERÁCIE
Balkán je opäť nepokojný: Srbi sú plní vlasteneckej radosti z ruských akcií na Ukrajine a kosovské úrady sa snažia využiť túto špeciálnu operáciu ako „príležitostné okno“ na vstup do NATO. Západní lídri vyzvali strany, aby „neprovokovali“, ale už je neskoro – v piatok k srbsko-albánskym hraniciam postúpili špeciálne jednotky oboch strán. Kam toto všetko vedie?
Spoločné vyhlásenie Washingtonu, Londýna a troch najvplyvnejších krajín Európskej únie, adresované súčasne Belehradu a Prištine, je ťažké interpretovať inak ako strach z otvorenia „druhého frontu v Európe“. V západnej politickej elite prevládal názor, že špeciálna operácia neostane sama, a „podľa“ akcií Ruska na Ukrajine, alebo Číny na Taiwane Balkán tiež nebude brať ohľad. A tak západní lídri o dva dni neskôr uvideli v regióne ďalšie zhoršenie – emocionálnejšie zo srbskej strany a politickejšie z albánskej strany.
V prvom rade nemali šťastie s kalendárom: Srbi vo štvrtok oslavovali výročie začiatku bombardovania NATO v roku 1999. Hoci dátum nie je okrúhly, oslavovali ho masívne, hlučne a aj akosi zúrivo, keďže akcie na pamiatku zosnulých sa potom do konca dňa zmenili na akcie na podporu akcií Ruska na Ukrajine.
Zmenu spôsobila aj smrť osoby osobne zodpovednej za správanie aliancie, Madeleine Albrightovej. Srbi si bývalú štátnu tajomníčku pripomenuli tak tvrdo, že nie všetky podomácky vyrobené plagáty na túto tému boli vhodné pre tlač v Ruskej federácii. A hlavne plagáty tiež dodali akcii výrazný protiamerický nádych.
O deň neskôr Srbi z Ibarského Kolašina severne od Kosova, kde stále tvoria väčšinu, a z pohľadu albánskej Prištiny sú separatistami, usporiadali niekoľko mítingov a preplnený sprievod.
Severné Kosovo je najviac proruské miesto na svete mimo samotného Ruska. A akcia, najľudnatejšia za posledné desaťročia, mala svoj vlastný leitmotív, svoju atmosféru: Priština neumožňuje miestnym Srbom usporiadať voľby do orgánov samosprávy so širokými právomocami, na ktorých sa strany podľa všetkého dohodli pod tlakom EÚ a zaznamenali to v takzvaných bruselských dohodách.
Na tomto pozadí Priština vybavila a vyslala do regiónu kolónu obrnených vozidiel špeciálnych síl. V reakcii na to od „pevniny“ na administratívnu (podľa Srbov, ale nie Albáncov) hranicu postupovali špeciálne sily 72. špeciálnej brigády ozbrojených síl Srbska. Naznačuje to (ale nevyslovuje sa nahlas) nasledovné: ak Albánci použijú proti demonštrantom silu, do situácie zasiahnu srbské jednotky.
Situácia je preto viac než napätá a ešte komplikovanejšia tým, že albánska strana môže vo vojenskej verzii vývoja udalostí vidieť politickú výhodnosť.
Cieľom Prištiny je uznanie členmi EÚ a NATO, ktorí ju ešte neuznali (Španielsko, Grécko, Cyprus, Rumunsko a Slovensko), aby mohli vstúpiť do NATO aj EÚ. V skutočnosti Albánci požiadali o „núdzový“ vstup do NATO deň po začatí ruskej špeciálnej operácie na Ukrajine. Zdá sa, že ich vtedy v Bruseli nepočuli, ale ak sa začne neporiadok, budú počuť.
Možno Albánci vychádzajú aj z toho, že teraz sú „vážení západní partneri“ mimoriadne nespokojní s Belehradom a jeho správaním v konflikte o Ukrajinu. V dôsledku toho len hľadajú spôsob, ako potrestať srbské úrady.
Celkový plán môže byť jednoduchý a drzý, ako je to zvykom u kosovských úradov : vyprovokovať srbskú armádu, ukázať sa ako obeť, bojovať za dosiahnutie masového exodu Srbov z Ibarského Kolašina, aby sa vyriešil „problém separatistov“
Nie je náhoda, že západné úrady požadovali vyhnúť sa „akciám, ktoré zvyšujú napätie“ nielen od Srbov, ale aj od Prištiny. Počas rokov spolupráce s albánskymi úradmi však mnohí v Európe (ale málokto v USA) pochopili , s kým majú do činenia .
Na srbskej strane situáciu živia vrtošivé vyjadrenia významnej časti politikov, novinárov a blogerov. Veria tiež, že práve teraz, keď sú ruské jednotky na Ukrajine, nastal čas pokúsiť sa vrátiť oblasť Kosova pod kontrolu Belehradu. Nie je to to, na čo sa pripravovali celé tie roky, keď okrajovo diskutovali o pomste a prezbrojení armády s ruskou pomocou, čím sa stala opäť najsilnejšou na území bývalej Juhoslávie?
Napriek tomu si dovolíme predpokladať, že k novému totálnemu vojenskému konfliktu či dokonca vážnej bitke v boji o región napokon nedôjde. O nejaký čas neskôr sa situácia opäť vyrieši (ako sa to stalo už desiatky krát) až do nového vyhrotenia, ktoré nevyhnutne nastane v dôsledku pôrodnej traumy západného projektu nazývaného „nezávislý štát Kosovo“.
Dá sa počítať so zlým (z pohľadu kosovských Srbov veľmi zlým) mierom, už len preto, že konflikt práve teraz nepotrebuje žiadna zo strán, ktoré sa doňho zapoja.
Pre EÚ a USA je „druhý front“ v zásade neprijateľný: jeho otvorenie práve teraz ukáže, že západocentrická štruktúra mieru a medzinárodnej bezpečnosti sa rúca aj v Európe.
Ak sa špeciálna operácia predsa len začne, človek nemusí byť veštec, aby predpovedal mimoriadne tvrdú reakciu Západu. Na Srbsko budú uvalené rovnaké sankcie ako na Rusko a ani sa nechce pomyslieť, ako sa zachovajú jednotky NATO, ktoré sú teraz v Kosove ako „mierotvorcovia“.
Rusko je teraz zbavené slobody manévrovať s cieľom pomôcť Belehradu akýmkoľvek spôsobom vojensky aj ekonomicky. Naopak, má záujem o „odblokované“ Srbsko ako geografické „okno do Európy“.
Zaujíma sa o to aj Čína . Má svoj účet za operáciu NATO kvôli náhodne zbombardovanému čínskemu veľvyslanectvu v roku 1999, no Srbsko je pre neho miestom významných investícií a „bezpečným prístavom“ na európskom kontinente, čo je nevyhnutné pre rozširovanie biznisu a zvyšovanie dodávok.
Medzitým je srbská špeciálna operácia bez výraznej podpory zvonka odsúdená na neúspech, ak si stanoví nejaké ambiciózne ciele. Problém nespočíva len v tom, že Srbsko je chudobná krajina, ktorej ekonomika neustojí ani polovicu úderu, ktorý dopadol na Rusko. Kontrola nad Kosovom je kontrola nad stovkami tisíc homogénneho albánskeho a horlivo protisrbského obyvateľstva, na ktoré sotva existuje dostatok zdrojov, vojenských aj ľudských: etnický obraz na mieste je taký, že Srbov možno vyhnať z regiónu ( čo sa z veľkej časti robilo po vojne 1999), ale Albáncov nie – je ich viac ako 95 %.
Kosovské úrady sú teda jediným teoretickým príjemcom veľkého výbuchu v prachárni, existujú však vážne pochybnosti, že na to majú guráž.
Nedá sa povedať, že celé tie roky EÚ neurobila vôbec nič s tými banditmi, ktorí kedysi tvorili moc „nezávislého štátu Kosovo“. Európania už teraz vyradili z hry tých, ktorí by mohli predstavovať najväčšie nebezpečenstvo pre svoju lásku k veľkým stávkam a lúpežným metódam – expremiéra Ramusha Haradinaja a exprezidenta Hashima Thaciho. Prvý je vtesnaný do opozície ako nebezpečný a nepredvídateľný typ. Druhý je vo všeobecnosti súdený za vojnové zločiny proti Srbom – takto fungovala špeciálna „poistka“ všitá do kosovskej pseudoštátnosti od Západu.
Ľudia, ktorí teraz tvoria vedenie Kosova, sú „tučné mačky“ udržiavané Bruselom, zlomyseľné, ale príliš lenivé a opatrné na to, aby riskovali svoje postavenie a pľuli na ruky, ktoré ich živia.
Ukazuje sa, že úvahy, že práve teraz „nastal ten pravý okamih“ na vyriešenie otázky Kosova, sú v mnohých ohľadoch klamlivé. Naopak, existuje veľa faktorov, ktoré chránia tento sud s výbušninou Európy pred novou detonáciou.
@Yori pozri:
Armádny magazín
dnes o 10:04
EURÓPA ZAVÁŇA DRUHÝM FRONTOM ŠPECIÁLNEJ OPERÁCIE
Balkán je opäť nepokojný: Srbi sú plní vlasteneckej radosti z ruských akcií na Ukrajine a kosovské úrady sa snažia využiť túto špeciálnu operáciu ako „príležitostné okno“ na vstup do NATO. Západní lídri vyzvali strany, aby „neprovokovali“, ale už je neskoro – **v piatok k srbsko-albánskym hraniciam postúpili špeciálne jednotky oboch strán. Kam toto všetko vedie?
**
Spoločné vyhlásenie Washingtonu, Londýna a troch najvplyvnejších krajín Európskej únie, adresované súčasne Belehradu a Prištine, je ťažké interpretovať inak ako strach z otvorenia „druhého frontu v Európe“. V západnej politickej elite prevládal názor, že špeciálna operácia neostane sama, a „podľa“ akcií Ruska na Ukrajine, alebo Číny na Taiwane Balkán tiež nebude brať ohľad. A tak západní lídri o dva dni neskôr uvideli v regióne ďalšie zhoršenie – emocionálnejšie zo srbskej strany a politickejšie z albánskej strany.
V prvom rade nemali šťastie s kalendárom: Srbi vo štvrtok oslavovali výročie začiatku bombardovania NATO v roku 1999. Hoci dátum nie je okrúhly, oslavovali ho masívne, hlučne a aj akosi zúrivo, keďže akcie na pamiatku zosnulých sa potom do konca dňa zmenili na akcie na podporu akcií Ruska na Ukrajine.
Zmenu spôsobila aj smrť osoby osobne zodpovednej za správanie aliancie, Madeleine Albrightovej. Srbi si bývalú štátnu tajomníčku pripomenuli tak tvrdo, že nie všetky podomácky vyrobené plagáty na túto tému boli vhodné pre tlač v Ruskej federácii. A hlavne plagáty tiež dodali akcii výrazný protiamerický nádych.
O deň neskôr Srbi z Ibarského Kolašina severne od Kosova, kde stále tvoria väčšinu, a z pohľadu albánskej Prištiny sú separatistami, usporiadali niekoľko mítingov a preplnený sprievod.
Severné Kosovo je najviac proruské miesto na svete mimo samotného Ruska. A akcia, najľudnatejšia za posledné desaťročia, mala svoj vlastný leitmotív, svoju atmosféru: Priština neumožňuje miestnym Srbom usporiadať voľby do orgánov samosprávy so širokými právomocami, na ktorých sa strany podľa všetkého dohodli pod tlakom EÚ a zaznamenali to v takzvaných bruselských dohodách.
Na tomto pozadí Priština vybavila a vyslala do regiónu kolónu obrnených vozidiel špeciálnych síl. V reakcii na to od „pevniny“ na administratívnu (podľa Srbov, ale nie Albáncov) hranicu postupovali špeciálne sily 72. špeciálnej brigády ozbrojených síl Srbska. Naznačuje to (ale nevyslovuje sa nahlas) nasledovné: ak Albánci použijú proti demonštrantom silu, do situácie zasiahnu srbské jednotky.
Situácia je preto viac než napätá a ešte komplikovanejšia tým, že albánska strana môže vo vojenskej verzii vývoja udalostí vidieť politickú výhodnosť.
Cieľom Prištiny je uznanie členmi EÚ a NATO, ktorí ju ešte neuznali (Španielsko, Grécko, Cyprus, Rumunsko a Slovensko), aby mohli vstúpiť do NATO aj EÚ. V skutočnosti Albánci požiadali o „núdzový“ vstup do NATO deň po začatí ruskej špeciálnej operácie na Ukrajine. Zdá sa, že ich vtedy v Bruseli nepočuli, ale ak sa začne neporiadok, budú počuť.
Možno Albánci vychádzajú aj z toho, že teraz sú „vážení západní partneri“ mimoriadne nespokojní s Belehradom a jeho správaním v konflikte o Ukrajinu. V dôsledku toho len hľadajú spôsob, ako potrestať srbské úrady.
Celkový plán môže byť jednoduchý a drzý, ako je to zvykom u kosovských úradov : vyprovokovať srbskú armádu, ukázať sa ako obeť, bojovať za dosiahnutie masového exodu Srbov z Ibarského Kolašina, aby sa vyriešil „problém separatistov“
Nie je náhoda, že západné úrady požadovali vyhnúť sa „akciám, ktoré zvyšujú napätie“ nielen od Srbov, ale aj od Prištiny. Počas rokov spolupráce s albánskymi úradmi však mnohí v Európe (ale málokto v USA) pochopili , s kým majú do činenia .
Na srbskej strane situáciu živia vrtošivé vyjadrenia významnej časti politikov, novinárov a blogerov. Veria tiež, že práve teraz, keď sú ruské jednotky na Ukrajine, nastal čas pokúsiť sa vrátiť oblasť Kosova pod kontrolu Belehradu. Nie je to to, na čo sa pripravovali celé tie roky, keď okrajovo diskutovali o pomste a prezbrojení armády s ruskou pomocou, čím sa stala opäť najsilnejšou na území bývalej Juhoslávie?
Napriek tomu si dovolíme predpokladať, že k novému totálnemu vojenskému konfliktu či dokonca vážnej bitke v boji o región napokon nedôjde. O nejaký čas neskôr sa situácia opäť vyrieši (ako sa to stalo už desiatky krát) až do nového vyhrotenia, ktoré nevyhnutne nastane v dôsledku pôrodnej traumy západného projektu nazývaného „nezávislý štát Kosovo“.
Dá sa počítať so zlým (z pohľadu kosovských Srbov veľmi zlým) mierom, už len preto, že konflikt práve teraz nepotrebuje žiadna zo strán, ktoré sa doňho zapoja.
Pre EÚ a USA je „druhý front“ v zásade neprijateľný: jeho otvorenie práve teraz ukáže, že západocentrická štruktúra mieru a medzinárodnej bezpečnosti sa rúca aj v Európe.
Ak sa špeciálna operácia predsa len začne, človek nemusí byť veštec, aby predpovedal mimoriadne tvrdú reakciu Západu. Na Srbsko budú uvalené rovnaké sankcie ako na Rusko a ani sa nechce pomyslieť, ako sa zachovajú jednotky NATO, ktoré sú teraz v Kosove ako „mierotvorcovia“.
Rusko je teraz zbavené slobody manévrovať s cieľom pomôcť Belehradu akýmkoľvek spôsobom vojensky aj ekonomicky. Naopak, má záujem o „odblokované“ Srbsko ako geografické „okno do Európy“.
Zaujíma sa o to aj Čína . Má svoj účet za operáciu NATO kvôli náhodne zbombardovanému čínskemu veľvyslanectvu v roku 1999, no Srbsko je pre neho miestom významných investícií a „bezpečným prístavom“ na európskom kontinente, čo je nevyhnutné pre rozširovanie biznisu a zvyšovanie dodávok.
Medzitým je srbská špeciálna operácia bez výraznej podpory zvonka odsúdená na neúspech, ak si stanoví nejaké ambiciózne ciele. Problém nespočíva len v tom, že Srbsko je chudobná krajina, ktorej ekonomika neustojí ani polovicu úderu, ktorý dopadol na Rusko. Kontrola nad Kosovom je kontrola nad stovkami tisíc homogénneho albánskeho a horlivo protisrbského obyvateľstva, na ktoré sotva existuje dostatok zdrojov, vojenských aj ľudských: etnický obraz na mieste je taký, že Srbov možno vyhnať z regiónu ( čo sa z veľkej časti robilo po vojne 1999), ale Albáncov nie – je ich viac ako 95 %.
Kosovské úrady sú teda jediným teoretickým príjemcom veľkého výbuchu v prachárni, existujú však vážne pochybnosti, že na to majú guráž.
Nedá sa povedať, že celé tie roky EÚ neurobila vôbec nič s tými banditmi, ktorí kedysi tvorili moc „nezávislého štátu Kosovo“. Európania už teraz vyradili z hry tých, ktorí by mohli predstavovať najväčšie nebezpečenstvo pre svoju lásku k veľkým stávkam a lúpežným metódam – expremiéra Ramusha Haradinaja a exprezidenta Hashima Thaciho. Prvý je vtesnaný do opozície ako nebezpečný a nepredvídateľný typ. Druhý je vo všeobecnosti súdený za vojnové zločiny proti Srbom – takto fungovala špeciálna „poistka“ všitá do kosovskej pseudoštátnosti od Západu.
Ľudia, ktorí teraz tvoria vedenie Kosova, sú „tučné mačky“ udržiavané Bruselom, zlomyseľné, ale príliš lenivé a opatrné na to, aby riskovali svoje postavenie a pľuli na ruky, ktoré ich živia.
Ukazuje sa, že úvahy, že práve teraz „nastal ten pravý okamih“ na vyriešenie otázky Kosova, sú v mnohých ohľadoch klamlivé. Naopak, existuje veľa faktorov, ktoré chránia tento sud s výbušninou Európy pred novou detonáciou.