Dávam to sem preto aby ste si urobili predstavu, čo všetko obnáša život v prostredí hyper inflácie.
Juhoslávia
Iba počas roka 1982 tento stratil zo svojej hodnoty polovicu. Pokiaľ v roku 1982 stála 1 DEM približne 21 dinárov, v roku 1989 to už bolo 70 000 dinárov. Československí turisti cestujúci na devízové prísľuby ŠBČS v lete 1989 na dovolenky do Juhoslávie si financie na pobyt odnášali z banky v igelitkách. Z tašiek plných peňazí si inflácia stačila ukrojiť už počas niekoľkých dní pobytu za hranicami. Na v tom čase pevné ceny tovaru v Československu zvyknutí turisti na takúto situáciu neboli pripravení. Obchodníkov v krajine vegety však nič nemohlo zaskočiť. Na zaťažkávaciu skúšku pri prepočítavaní zväzkov bankoviek mali pomôcky. Pokladne opatrené exponentmi, aby sa početné nuly zmestili na display. Za bežný nákup pečiva a mliečnych výrobkov bolo potrebné platiť niekoľko sto kusmi farebných bankoviek, ktoré predavači prepočítavali na počítačkách bankoviek a hádzali do drevených debien pri pokladničných pultoch. Juhoslovanské firmy v tomto období viedli svoje účtovníctvo v nemeckých markách. Tvoriť rezervné fondy, účtovné odpisy základných prostriedkov v mene, ktorá za týždeň niekedy stratila aj 10 % svojej hodnoty, nemalo zmysel. Obyvateľstvu inflácia príliš neprekážala. Naučilo sa s ňou žiť. Výplatu rýchlo minulo na celomesačné zásoby potravín a iných tovarov. Zvyšok horúcich peňazí vymenilo za devízy na voľnom trhu od domov prichádzajúcich gastarbeiterov. Konvertibilita dinára neexistovala, ale devíz medzi obyvateľmi bolo veľa. Kúpiť auto, byt, dom bolo možné prakticky iba za tvrdú menu. Pri rastúcej inflácii dobre obišli najmä úveroví dlžníci. Bývalý štátny úradník sa oprávnene chválil, že na inflácii dobre zarobil. Keď si v roku 1980 bral v banke hypotekárny úver v dinároch v prepočte asi 100-tisíc mariek ani netušil, že jeho hodnota v roku 1989 bude predstavovať cenu jedného páru topánok a výška mesačnej splátky úveru iba cenu škatuľky zápaliek. Na hyperinflácii zarábali aj iní. V roku 1989 sa všetci snažili platiť šekmi. Kým ich banky zúčtovali a zaťažili účet majiteľa šeku uplynulo asi 10 dní, kedy už mali úplne inú hodnotu. Pribúdajúce nuly na pestrofarebných bankovkách a postupujúca inflácia lákali ľudí platiť aj drobné nákupy šekmi. Komicky potom vyzerala situácia, keď zákazník platil v bufete za dve pivá šekom. Pokiaľ v lete 1989 stačilo na pohár žltého moku 25-tisíc dinárov, na jeseň už nestačilo ani 50-tisíc, a v decembri 1989 dokonca ani stotisícová bankovka.
Rozpad Juhoslávie
V roku 1990 škrtli v Juhoslávii štyri nuly z bankoviek aj cien, zaviedli v poradí už tretí povojnový nový dinár rovnajúci sa jednému rakúskemu šilingu (10-tisíc starých dinárov) a tiež novú prísnejšiu hospodársku politiku. Nová mena sa však dlho v obehu neohriala. Vojnové udalosti, rozpad krajiny osamostatnením nespokojných členov federatívneho usporiadania zavŕšili dielo skazy. Zablokované zostali aj devízové účty obyvateľstva, pretože krajina nemala žiadne prostriedky ani na úhradu zahraničných dlhov. Dinárové úspory deponované v bankách prakticky ani neexistovali. Srbsko-čiernohorská federácia, ako zvyšok niekdajšej veľkej Juhoslávie, opäť otestovala výkonnosť tlačiarenských strojov na bankovky. V roku 1994 tam vypukla hyperinflácia meraná nie na ročnej, ale dokonca na hodinovej báze: 0,30 % za hodinu. Eldorádo s peniazmi nemalo konca-kraja. Zamestnanci štátnej tlačiarne cenín protestovali, že už 2 roky im nebolo umožnené čerpať dovolenky. Prázdne pulty v obchodoch, lístkový systém na benzín a potraviny boli tiež jedným z prejavov finančnej krízy. Problémy nastávali aj s hotovosťou. Nekvalitne vytlačené bankovky s miliónovými hodnotami sa do obehu dostávali nasledujúci deň po vytlačení, pričom sa lepili vo zväzkoch a púšťali farbu. Veľa bánk pociťovalo nedostatok aj inflačnej hotovosti. Platobný styk sa obmedzoval na minimum, obchodníci odmietali prijímať platby šekom, každý chcel hotovosť. Viacero podnikov prešlo na výplaty zamestnancov denne, aby si za ne ako v povojnovom Maďarsku stihli nakúpiť aspoň nevyhnutné životné potreby. Mince, podobne ako už na jeseň v roku 1989, zmizli z obehu, lebo kov z nich po roztavení použitý na zhotovenie popolníkov a svietnikov mal podstatne vyššiu hodnotu. Stop hyperinflácii sa podarilo zasadiť až zavedením superdinára s pevným naviazaním na konvertibilnú menu.
Je to len malý úryvok z článku: Dejiny európskej hyperinflácie 20. storočia
Veľmi poučné. Odporúčam prečítať si celý článok aby ste si urobili predstavu, čo všetko obnáša život v prostredí hyper inflácie.
Ďalší veľmi poučný článok: Ako bolo deväť krajín svedkom premeny inflácie na hyperinfláciu
Vraví sa že história sa opakuje. Takže je z čoho sa poučiť.
Dávam to sem preto aby ste si urobili predstavu, čo všetko obnáša život v prostredí hyper inflácie.
Juhoslávia
> Iba počas roka 1982 tento stratil zo svojej hodnoty polovicu. Pokiaľ v roku 1982 stála 1 DEM približne 21 dinárov, v roku 1989 to už bolo 70 000 dinárov. Československí turisti cestujúci na devízové prísľuby ŠBČS v lete 1989 na dovolenky do Juhoslávie si financie na pobyt odnášali z banky v igelitkách. Z tašiek plných peňazí si inflácia stačila ukrojiť už počas niekoľkých dní pobytu za hranicami. Na v tom čase pevné ceny tovaru v Československu zvyknutí turisti na takúto situáciu neboli pripravení. Obchodníkov v krajine vegety však nič nemohlo zaskočiť. Na zaťažkávaciu skúšku pri prepočítavaní zväzkov bankoviek mali pomôcky. Pokladne opatrené exponentmi, aby sa početné nuly zmestili na display. Za bežný nákup pečiva a mliečnych výrobkov bolo potrebné platiť niekoľko sto kusmi farebných bankoviek, ktoré predavači prepočítavali na počítačkách bankoviek a hádzali do drevených debien pri pokladničných pultoch. Juhoslovanské firmy v tomto období viedli svoje účtovníctvo v nemeckých markách. Tvoriť rezervné fondy, účtovné odpisy základných prostriedkov v mene, ktorá za týždeň niekedy stratila aj 10 % svojej hodnoty, nemalo zmysel. Obyvateľstvu inflácia príliš neprekážala. Naučilo sa s ňou žiť. Výplatu rýchlo minulo na celomesačné zásoby potravín a iných tovarov. Zvyšok horúcich peňazí vymenilo za devízy na voľnom trhu od domov prichádzajúcich gastarbeiterov. Konvertibilita dinára neexistovala, ale devíz medzi obyvateľmi bolo veľa. Kúpiť auto, byt, dom bolo možné prakticky iba za tvrdú menu. Pri rastúcej inflácii dobre obišli najmä úveroví dlžníci. Bývalý štátny úradník sa oprávnene chválil, že na inflácii dobre zarobil. Keď si v roku 1980 bral v banke hypotekárny úver v dinároch v prepočte asi 100-tisíc mariek ani netušil, že jeho hodnota v roku 1989 bude predstavovať cenu jedného páru topánok a výška mesačnej splátky úveru iba cenu škatuľky zápaliek. Na hyperinflácii zarábali aj iní. V roku 1989 sa všetci snažili platiť šekmi. Kým ich banky zúčtovali a zaťažili účet majiteľa šeku uplynulo asi 10 dní, kedy už mali úplne inú hodnotu. Pribúdajúce nuly na pestrofarebných bankovkách a postupujúca inflácia lákali ľudí platiť aj drobné nákupy šekmi. Komicky potom vyzerala situácia, keď zákazník platil v bufete za dve pivá šekom. Pokiaľ v lete 1989 stačilo na pohár žltého moku 25-tisíc dinárov, na jeseň už nestačilo ani 50-tisíc, a v decembri 1989 dokonca ani stotisícová bankovka.
> Rozpad Juhoslávie
V roku 1990 škrtli v Juhoslávii štyri nuly z bankoviek aj cien, zaviedli v poradí už tretí povojnový nový dinár rovnajúci sa jednému rakúskemu šilingu (10-tisíc starých dinárov) a tiež novú prísnejšiu hospodársku politiku. Nová mena sa však dlho v obehu neohriala. Vojnové udalosti, rozpad krajiny osamostatnením nespokojných členov federatívneho usporiadania zavŕšili dielo skazy. Zablokované zostali aj devízové účty obyvateľstva, pretože krajina nemala žiadne prostriedky ani na úhradu zahraničných dlhov. Dinárové úspory deponované v bankách prakticky ani neexistovali. Srbsko-čiernohorská federácia, ako zvyšok niekdajšej veľkej Juhoslávie, opäť otestovala výkonnosť tlačiarenských strojov na bankovky. V roku 1994 tam vypukla hyperinflácia meraná nie na ročnej, ale dokonca na hodinovej báze: 0,30 % za hodinu. Eldorádo s peniazmi nemalo konca-kraja. Zamestnanci štátnej tlačiarne cenín protestovali, že už 2 roky im nebolo umožnené čerpať dovolenky. Prázdne pulty v obchodoch, lístkový systém na benzín a potraviny boli tiež jedným z prejavov finančnej krízy. Problémy nastávali aj s hotovosťou. Nekvalitne vytlačené bankovky s miliónovými hodnotami sa do obehu dostávali nasledujúci deň po vytlačení, pričom sa lepili vo zväzkoch a púšťali farbu. Veľa bánk pociťovalo nedostatok aj inflačnej hotovosti. Platobný styk sa obmedzoval na minimum, obchodníci odmietali prijímať platby šekom, každý chcel hotovosť. Viacero podnikov prešlo na výplaty zamestnancov denne, aby si za ne ako v povojnovom Maďarsku stihli nakúpiť aspoň nevyhnutné životné potreby. Mince, podobne ako už na jeseň v roku 1989, zmizli z obehu, lebo kov z nich po roztavení použitý na zhotovenie popolníkov a svietnikov mal podstatne vyššiu hodnotu. Stop hyperinflácii sa podarilo zasadiť až zavedením superdinára s pevným naviazaním na konvertibilnú menu.
Je to len malý úryvok z článku: [Dejiny európskej hyperinflácie 20. storočia](https://dennik.hnonline.sk/servisne-prilohy/66241-dejiny-europskej-hyperinflacie-20-storocia)
Veľmi poučné. Odporúčam prečítať si celý článok aby ste si urobili predstavu, čo všetko obnáša život v prostredí hyper inflácie.
Ďalší veľmi poučný článok: [Ako bolo deväť krajín svedkom premeny inflácie na hyperinfláciu](https://www.financnytrh.com/ako-bolo-devat-krajin-svedkom-premeny-inflacie-na-hyperinflaciu/)
Vraví sa že história sa opakuje. Takže je z čoho sa poučiť.