napisal Chmelar
VŠETKO NAJLEPŠIE K 80. NARODENINÁM, PÁN PREZIDENT!
Dnes sa dožíva významného životného jubilea najdlhšie pôsobiaci prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. Už včera som mu telefonoval, zablahoželal a ako darček dostal odo mňa moju novú knihu Rekonštrukcia slovenských dejín aj s venovaním. Som si vedomý, že dnes je skôr terčom posmeškov a zlomyseľných poznámok. Ale práve preto musím povedať, že čím viac ho spoznávam, tým viac si uvedomujem, že jeho mediálny obraz je veľmi pokrivený a nespravodlivý.
Poznám osobne všetkých doterajších prezidentov s výnimkou Andreja Kisku. Ľudsky som si obľúbil Michala Kováča, ale nikdy som pri ňom nemal pocit, že je to hlava štátu, skôr dobrotivý deduško. Či to bolo počas mojich novinárskych čias, keď som s ním letel na dôležitý summit Rady Európy a on nechcel počúvať rady svojich poradcov k jeho prejavu, ale rozprával mi o tom, že má najradšej slivkový koláč, avšak jeho Milka mu ho neodporúča... alebo keď som ho navštívil v kúpeľoch v Dudinciach a on nechcel hovoriť o svojich sporoch s Mečiarom, ale o tom, ako mu robí dobre tunajšia voda na kĺby... alebo keď som ho prišiel pozrieť do jeho vily pár mesiacov pred jeho smrťou a on sa ma pýtal na deti, na zdravie, ale o politike ani slovo. Rudolf Schuster bol zasa všetkými masťami mazaný prefíkaný politik, ktorý hral vždy predovšetkým na seba a ktorého prezývali „slovenský primátor“, lebo svojím uvažovaním neprekročil komunálnu úroveň ani v Prezidentskom paláci – zato ako „manták z Medzeva“ (k svojej nemeckej národnosti sa verejne priznal len nedávno a musím prezradiť, že na moje odporúčanie), mal v Nemecku lepšie kontakty ako ktorýkoľvek slovenský politik, čím výrazne prispel k našej integrácii do EÚ – v tejto oblasti je stále nedocenený. Zuzanu Čaputovú poznám zasa ako Pezinčan najdlhšie, prakticky od malička, a napriek tomu musím povedať, že som jej do hlavy nikdy nevidel. Z jej doterajšieho pôsobenia má väčšina Slovákov príjemný pocit, ale vo svojej funkcii zatiaľ nič neurobila, takže hodnotiť ju je zbytočné. Napokon, nechcem o iných prezidentoch príliš hovoriť, aby som vás neunavoval dlhými príspevkami, to najlepšie z dovtedajších hláv štátu som vyzdvihol počas prezidentskej kampane v tomto videu: https://www.youtube.com/watch?v=OCZLjxlAL04
Môj vzťah k Ivanovi Gašparovičovi sa vyvíjal zložitejšie. Ako politický analytik som mal k jeho pôsobeniu veľmi kritický postoj. Niekedy v roku 2012 som sa o ňom vyjadril, že to bol náš najhorší prezident a po ňom to musí lepšie zvládnuť aj Mickey Mouse. Strašne sa urazil a ja som sa strašne zmýlil. V tom období som to však tak nevnímal. Bolo to v čase, keď som čakal na formálne vymenovanie za rektora vysokej školy a z tohto hľadiska to bolo netaktické, ale tí, ktorí ma poznajú vedia, že hovorím pravdu bez ohľadu na jej následky. Prezident pol roka trucoval, kým ho na hokejovom zápase prehovoril vtedajší minister školstva Dušan Čaplovič, aby neblbol a nevyrábal „Čentéša slovenského školstva“. Po tomto rozhovore Ivan Gašparovič prekročil svoj tieň, ustúpil a dôstojne ma vymenoval v Prezidentskom paláci so všetkými poctami, ktoré k tomu patria. Už vtedy na mňa zapôsobil jeho silný, pevný stisk ruky, toto si ja na ľuďoch všímam, veľa to o nich hovorí...
Niekoľko mesiacov po svojom odchode z funkcie poslal po našom spoločnom známom odkaz, že by sa so mnou rád stretol. O niekoľko týždňov sa znova pripomenul. Neviem, prečo som mu vtedy neodpovedal, mal som veľa práce a úprimne – mal som pocit, že si s ním nemám čom povedať, na mňa iba čistá funkcia nedokáže zapôsobiť. Po tretíkrát mi jeden môj bývalý kolega odovzdal odkaz, že pán prezident Gašparovič má záujem na rozhovore o aktuálnych politických otázkach, ale on za mnou chodiť nebude. Pochopil som a aby to nebolo nezdvorilé, ohlásil som sa u neho v kancelárii.
Odvtedy som tam chodil čoraz častejšie, pred pandémiou v podstate pravidelne raz do týždňa, naše rozhovory trvali niekedy aj tri hodiny a keby ich neprerušila iná návšteva (často až ochrankár musel pripomínať, že niekto tam čaká na prijatie už polhodinu), rozprávali by sme sa aj dlhšie – o domácej, európskej i svetovej politike. Časom sme sa dokonca spriatelili a hoci sme si oficiálne potykali, ja mu stále vykám (je zvláštne, že Rudofa Schustera mi nerobí problém oslovovať Rudo, ale pri pánovi Gašparovičovi mi Ivan nejde z úst). Samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na to, že ma oficiálne a verejne podporil v kandidatúre na prezidenta Slovenskej republiky, čo si vážim o to viac, že predtým som ho nešetril.
Za tých niekoľko rokov som spoznal v Ivanovi Gašparovičovi najvzdelanejšieho prezidenta, akého sme kedy mali a za týmto vyjadrením si stojím. Prečo sa to na verejnosti neprejavovalo? Trúfam si povedať, že je to spôsobené jeho povahou. Je to pre politika zvláštna vlastnosť, ale on nikdy nemal potrebu sa zviditeľňovať, chváliť alebo niekomu niečo o sebe dokazovať. Nemá a nikdy nemal ani vlastné účty na sociálnych sieťach. Nejaká marketingová sebaprezentácia mu nič nehovorí a kto by mu to skúsil navrhnúť, hnal by ho bičom. Do istej miery to považujem za problém, pretože vďaka tomu verejnosť nevie o mnohých jeho závažných postojoch a rozhodnutiach. Napríklad keď ho Havel odvolal z postu generálneho prokurátora ČSFR, médiá očarené Václavom Havlom uverili jeho interpretácii, že je to za jeho neschopnosť. V skutočnosti sa Gašparovič odmietol podriadiť tlaku Pražského hradu, ktorý chcel dosadiť na vysoké posty svojich ľudí protiústavným spôsobom. Hoci právo a spravodlivosť boli na strane Ivana Gašparoviča, nezvolal tlačovú konferenciu, nevyviňoval sa, nefňukal, nikoho neobviňoval, poslušne prijal prezidentovo rozhodnutie a odišiel. To isté treba vidieť aj v jeho vzťahu k Vladimírovi Mečiarovi. Gašparovič bol tvrdý chlap a vedel vtedajšiemu premiérovi vypláchnuť žalúdok ako málokto, ale na verejnosti prejavoval lojalitu.
Mal aj medzinárodný vplyv. Na stredoeurópskom, summite vo Varšave si Barack Obama želal aj prítomnosť kosovského prezidenta. Srbský prezident bol striktne proti. Americká strana požiadala slovenského prezidenta, či by vedel sprostredkovať dohodu. Ivan Gašparovič strávil niekoľko hodín vyjednávaním medzi Belehradom a Prištinou. Jeho vplyv bol ohromujúci a zapôsobil aj na prezidenta USA. Výsledok bol, že Srbsko a Kosovo sa stretli po prvýkrát na medzinárodnej scéne za jedným stolom. A teraz otázka – myslíte si, že sa prezident Gašparovič s týmto úspechom pochválil? Správne – NIE. Mávol rukou, že médiá by ho zasa len spochybňovali a zosmiešňovali a že on to nepotrebuje...
To, čo si pamätáte z Ivana Gašparoviča, sú len memečká a hlúpe žartíky, ktoré z neho robia popleteného dementa. Tento obraz je falošný a zámerne budovaný. Garantujem vám, že ak by to marketingoví mágovia chceli, mohli by z každého urobiť idiota, zamerajú sa na jeden rozmer alebo dokonca jeden detail, zveličia ho a urobia nekonečnú sériu vtipov na tú istú tému. Sám mám s tým skúsenosti a viem, že tieto veci sú robené zámerne a profesionálne, nie je to nijaká „ľudová tvorivosť“, je za tým tvrdý marketing. Čo ma však šokovalo najviac je skutočnosť, že ľudia sú tak neskutočne tupí, že týmto zlomyseľným vtípkom po čase uveria a začnú ich prezentovať ako realitu, ktorá sa naozaj stala, dokonca ich informácie o danej osobnosti často vychádzajú z falošných memečiek, ktorým davy uverili ako serióznym informáciám. Tento druh hoaxov ešte nebol preskúmaný a evidentne sa do toho nikomu nechce.
Takže, dovoľte mi, aby som predstavil dnešného oslávenca v pravom svetle. Je to spoluzakladateľ štátu a ako jediný z najvyšších ústavných činiteľov stál pri všetkých najdôležitejších medzníkoch Slovenskej republiky. Ako predseda parlamentu predniesol Deklaráciu o zvrchovanosti SR, podpisoval prvú demokratickú Ústavu SR, ktorej je jedným zo spoluautorov, ako prezident republiky stál pri vstupe do Európskej únie, do Schengenu i do eurozóny. Ako jediného si ho občania dvakrát zvolili za prezidenta Slovenskej republiky, hostil amerického, ruského i čínskeho prezidenta, hostil aj britskú kráľovnú, španielskeho kráľa i švédskeho kráľa, prijali ho v Bielom dome, v Kremli, v Pekingu i u japonského cisára. Ktorý z prezidentov to o sebe môže povedať? Dnes sa už zabudlo, že novinári jeho zahraničné cesty takmer ignorovali (nesledovali každý jeho krok ako v prípade Kisku či Čaputovej), a tak im ušlo, že tento muž vedel komunikovať so svetovými lídrami o medzinárodnej politike tak kvalifikovane, ako žiaden z doterajších prezidentov SR. V pamäti mi utkvela scéna, ako na bukurešťskom sumite NATO vášnivo diskutoval s americkým prezidentom o situácii v Afganistane a keď si v hlave premietnem, ako všetky naše bábky a bábiky čítali z papiera predpísané frázy... nedá sa to ani len porovnať.
Mne nemusí nikto pripomínať jeho prehrešky a kauzy, poznám ich veľmi dobre, s jeho submisívnosťou za Mečiara nesúhlasím a jeho dve prezidentské obdobia považujem v mnohom za premárnenú príležitosť. Ale dnes vidím aj to, čo bolo za tým a s plnou vážnosťou hovorím: Ivan Gašparovič bol najkompetentnejší a najľudskejší prezident, akého sme doteraz mali. Aj medzi ľudí chodil najčastejšie, mal ich rád a rozumel im – dokonca medzi nich chodil aj keď už nebol vo funkcii – častejšie ako Andrej Kiska, ktorý ešte vo funkcii bol. Lenže ako som už povedal, Ivan Gašparovič nikdy nerobil veci pre vonkajší efekt, nebral si so sebou marketingové štáby, nerobil si sekfíčka, nenakrúcal si videjká. Pre neho bolo podstatné, že tam bol a ľudia, ktorí si s ním niekedy podali ruku, na ten stisk priameho chlapa nezabudnú. A teraz hoď prvý, kto si bez viny...
Nikto dnes nevie, že tento starý chorý muž dnes mlčky zápasí so zákernou chorobou. Ani ja, ani jeho spolupracovníci ho nikdy nevideli fňukať alebo sťažovať sa. Pamätáte sa, ako si Andrej Kiska zavesil na FB každé bibinko? Toto by Ivan Gašparovič nikdy neurobil. Vždy, keď mal bolesti, mi iba povedal, že je unavený. Je to silný, hrdý muž a ja si ho za tieto vlastnosti nesmierne vážim. A teraz, hrdinovia za compom, chcete, aby som takéhoto muža súdil? Prepáčte, NIE. Súdiť ho budú už len dejiny. Ja mu pri príležitosti dnešných úctyhodných 80. narodenín želám iba pevné zdravie, veľa veľa síl, šťastie, mnoho pekných dní a ďakujem mu za všetko, čo v prospech Slovenskej republiky urobil.
napisal Chmelar
VŠETKO NAJLEPŠIE K 80. NARODENINÁM, PÁN PREZIDENT!
Dnes sa dožíva významného životného jubilea najdlhšie pôsobiaci prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. Už včera som mu telefonoval, zablahoželal a ako darček dostal odo mňa moju novú knihu Rekonštrukcia slovenských dejín aj s venovaním. Som si vedomý, že dnes je skôr terčom posmeškov a zlomyseľných poznámok. Ale práve preto musím povedať, že čím viac ho spoznávam, tým viac si uvedomujem, že jeho mediálny obraz je veľmi pokrivený a nespravodlivý.
Poznám osobne všetkých doterajších prezidentov s výnimkou Andreja Kisku. Ľudsky som si obľúbil Michala Kováča, ale nikdy som pri ňom nemal pocit, že je to hlava štátu, skôr dobrotivý deduško. Či to bolo počas mojich novinárskych čias, keď som s ním letel na dôležitý summit Rady Európy a on nechcel počúvať rady svojich poradcov k jeho prejavu, ale rozprával mi o tom, že má najradšej slivkový koláč, avšak jeho Milka mu ho neodporúča... alebo keď som ho navštívil v kúpeľoch v Dudinciach a on nechcel hovoriť o svojich sporoch s Mečiarom, ale o tom, ako mu robí dobre tunajšia voda na kĺby... alebo keď som ho prišiel pozrieť do jeho vily pár mesiacov pred jeho smrťou a on sa ma pýtal na deti, na zdravie, ale o politike ani slovo. Rudolf Schuster bol zasa všetkými masťami mazaný prefíkaný politik, ktorý hral vždy predovšetkým na seba a ktorého prezývali „slovenský primátor“, lebo svojím uvažovaním neprekročil komunálnu úroveň ani v Prezidentskom paláci – zato ako „manták z Medzeva“ (k svojej nemeckej národnosti sa verejne priznal len nedávno a musím prezradiť, že na moje odporúčanie), mal v Nemecku lepšie kontakty ako ktorýkoľvek slovenský politik, čím výrazne prispel k našej integrácii do EÚ – v tejto oblasti je stále nedocenený. Zuzanu Čaputovú poznám zasa ako Pezinčan najdlhšie, prakticky od malička, a napriek tomu musím povedať, že som jej do hlavy nikdy nevidel. Z jej doterajšieho pôsobenia má väčšina Slovákov príjemný pocit, ale vo svojej funkcii zatiaľ nič neurobila, takže hodnotiť ju je zbytočné. Napokon, nechcem o iných prezidentoch príliš hovoriť, aby som vás neunavoval dlhými príspevkami, to najlepšie z dovtedajších hláv štátu som vyzdvihol počas prezidentskej kampane v tomto videu: https://www.youtube.com/watch?v=OCZLjxlAL04
Môj vzťah k Ivanovi Gašparovičovi sa vyvíjal zložitejšie. Ako politický analytik som mal k jeho pôsobeniu veľmi kritický postoj. Niekedy v roku 2012 som sa o ňom vyjadril, že to bol náš najhorší prezident a po ňom to musí lepšie zvládnuť aj Mickey Mouse. Strašne sa urazil a ja som sa strašne zmýlil. V tom období som to však tak nevnímal. Bolo to v čase, keď som čakal na formálne vymenovanie za rektora vysokej školy a z tohto hľadiska to bolo netaktické, ale tí, ktorí ma poznajú vedia, že hovorím pravdu bez ohľadu na jej následky. Prezident pol roka trucoval, kým ho na hokejovom zápase prehovoril vtedajší minister školstva Dušan Čaplovič, aby neblbol a nevyrábal „Čentéša slovenského školstva“. Po tomto rozhovore Ivan Gašparovič prekročil svoj tieň, ustúpil a dôstojne ma vymenoval v Prezidentskom paláci so všetkými poctami, ktoré k tomu patria. Už vtedy na mňa zapôsobil jeho silný, pevný stisk ruky, toto si ja na ľuďoch všímam, veľa to o nich hovorí...
Niekoľko mesiacov po svojom odchode z funkcie poslal po našom spoločnom známom odkaz, že by sa so mnou rád stretol. O niekoľko týždňov sa znova pripomenul. Neviem, prečo som mu vtedy neodpovedal, mal som veľa práce a úprimne – mal som pocit, že si s ním nemám čom povedať, na mňa iba čistá funkcia nedokáže zapôsobiť. Po tretíkrát mi jeden môj bývalý kolega odovzdal odkaz, že pán prezident Gašparovič má záujem na rozhovore o aktuálnych politických otázkach, ale on za mnou chodiť nebude. Pochopil som a aby to nebolo nezdvorilé, ohlásil som sa u neho v kancelárii.
Odvtedy som tam chodil čoraz častejšie, pred pandémiou v podstate pravidelne raz do týždňa, naše rozhovory trvali niekedy aj tri hodiny a keby ich neprerušila iná návšteva (často až ochrankár musel pripomínať, že niekto tam čaká na prijatie už polhodinu), rozprávali by sme sa aj dlhšie – o domácej, európskej i svetovej politike. Časom sme sa dokonca spriatelili a hoci sme si oficiálne potykali, ja mu stále vykám (je zvláštne, že Rudofa Schustera mi nerobí problém oslovovať Rudo, ale pri pánovi Gašparovičovi mi Ivan nejde z úst). Samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na to, že ma oficiálne a verejne podporil v kandidatúre na prezidenta Slovenskej republiky, čo si vážim o to viac, že predtým som ho nešetril.
Za tých niekoľko rokov som spoznal v Ivanovi Gašparovičovi najvzdelanejšieho prezidenta, akého sme kedy mali a za týmto vyjadrením si stojím. Prečo sa to na verejnosti neprejavovalo? Trúfam si povedať, že je to spôsobené jeho povahou. Je to pre politika zvláštna vlastnosť, ale on nikdy nemal potrebu sa zviditeľňovať, chváliť alebo niekomu niečo o sebe dokazovať. Nemá a nikdy nemal ani vlastné účty na sociálnych sieťach. Nejaká marketingová sebaprezentácia mu nič nehovorí a kto by mu to skúsil navrhnúť, hnal by ho bičom. Do istej miery to považujem za problém, pretože vďaka tomu verejnosť nevie o mnohých jeho závažných postojoch a rozhodnutiach. Napríklad keď ho Havel odvolal z postu generálneho prokurátora ČSFR, médiá očarené Václavom Havlom uverili jeho interpretácii, že je to za jeho neschopnosť. V skutočnosti sa Gašparovič odmietol podriadiť tlaku Pražského hradu, ktorý chcel dosadiť na vysoké posty svojich ľudí protiústavným spôsobom. Hoci právo a spravodlivosť boli na strane Ivana Gašparoviča, nezvolal tlačovú konferenciu, nevyviňoval sa, nefňukal, nikoho neobviňoval, poslušne prijal prezidentovo rozhodnutie a odišiel. To isté treba vidieť aj v jeho vzťahu k Vladimírovi Mečiarovi. Gašparovič bol tvrdý chlap a vedel vtedajšiemu premiérovi vypláchnuť žalúdok ako málokto, ale na verejnosti prejavoval lojalitu.
Mal aj medzinárodný vplyv. Na stredoeurópskom, summite vo Varšave si Barack Obama želal aj prítomnosť kosovského prezidenta. Srbský prezident bol striktne proti. Americká strana požiadala slovenského prezidenta, či by vedel sprostredkovať dohodu. Ivan Gašparovič strávil niekoľko hodín vyjednávaním medzi Belehradom a Prištinou. Jeho vplyv bol ohromujúci a zapôsobil aj na prezidenta USA. Výsledok bol, že Srbsko a Kosovo sa stretli po prvýkrát na medzinárodnej scéne za jedným stolom. A teraz otázka – myslíte si, že sa prezident Gašparovič s týmto úspechom pochválil? Správne – NIE. Mávol rukou, že médiá by ho zasa len spochybňovali a zosmiešňovali a že on to nepotrebuje...
To, čo si pamätáte z Ivana Gašparoviča, sú len memečká a hlúpe žartíky, ktoré z neho robia popleteného dementa. Tento obraz je falošný a zámerne budovaný. Garantujem vám, že ak by to marketingoví mágovia chceli, mohli by z každého urobiť idiota, zamerajú sa na jeden rozmer alebo dokonca jeden detail, zveličia ho a urobia nekonečnú sériu vtipov na tú istú tému. Sám mám s tým skúsenosti a viem, že tieto veci sú robené zámerne a profesionálne, nie je to nijaká „ľudová tvorivosť“, je za tým tvrdý marketing. Čo ma však šokovalo najviac je skutočnosť, že ľudia sú tak neskutočne tupí, že týmto zlomyseľným vtípkom po čase uveria a začnú ich prezentovať ako realitu, ktorá sa naozaj stala, dokonca ich informácie o danej osobnosti často vychádzajú z falošných memečiek, ktorým davy uverili ako serióznym informáciám. Tento druh hoaxov ešte nebol preskúmaný a evidentne sa do toho nikomu nechce.
Takže, dovoľte mi, aby som predstavil dnešného oslávenca v pravom svetle. Je to spoluzakladateľ štátu a ako jediný z najvyšších ústavných činiteľov stál pri všetkých najdôležitejších medzníkoch Slovenskej republiky. Ako predseda parlamentu predniesol Deklaráciu o zvrchovanosti SR, podpisoval prvú demokratickú Ústavu SR, ktorej je jedným zo spoluautorov, ako prezident republiky stál pri vstupe do Európskej únie, do Schengenu i do eurozóny. Ako jediného si ho občania dvakrát zvolili za prezidenta Slovenskej republiky, hostil amerického, ruského i čínskeho prezidenta, hostil aj britskú kráľovnú, španielskeho kráľa i švédskeho kráľa, prijali ho v Bielom dome, v Kremli, v Pekingu i u japonského cisára. Ktorý z prezidentov to o sebe môže povedať? Dnes sa už zabudlo, že novinári jeho zahraničné cesty takmer ignorovali (nesledovali každý jeho krok ako v prípade Kisku či Čaputovej), a tak im ušlo, že tento muž vedel komunikovať so svetovými lídrami o medzinárodnej politike tak kvalifikovane, ako žiaden z doterajších prezidentov SR. V pamäti mi utkvela scéna, ako na bukurešťskom sumite NATO vášnivo diskutoval s americkým prezidentom o situácii v Afganistane a keď si v hlave premietnem, ako všetky naše bábky a bábiky čítali z papiera predpísané frázy... nedá sa to ani len porovnať.
Mne nemusí nikto pripomínať jeho prehrešky a kauzy, poznám ich veľmi dobre, s jeho submisívnosťou za Mečiara nesúhlasím a jeho dve prezidentské obdobia považujem v mnohom za premárnenú príležitosť. Ale dnes vidím aj to, čo bolo za tým a s plnou vážnosťou hovorím: Ivan Gašparovič bol najkompetentnejší a najľudskejší prezident, akého sme doteraz mali. Aj medzi ľudí chodil najčastejšie, mal ich rád a rozumel im – dokonca medzi nich chodil aj keď už nebol vo funkcii – častejšie ako Andrej Kiska, ktorý ešte vo funkcii bol. Lenže ako som už povedal, Ivan Gašparovič nikdy nerobil veci pre vonkajší efekt, nebral si so sebou marketingové štáby, nerobil si sekfíčka, nenakrúcal si videjká. Pre neho bolo podstatné, že tam bol a ľudia, ktorí si s ním niekedy podali ruku, na ten stisk priameho chlapa nezabudnú. A teraz hoď prvý, kto si bez viny...
Nikto dnes nevie, že tento starý chorý muž dnes mlčky zápasí so zákernou chorobou. Ani ja, ani jeho spolupracovníci ho nikdy nevideli fňukať alebo sťažovať sa. Pamätáte sa, ako si Andrej Kiska zavesil na FB každé bibinko? Toto by Ivan Gašparovič nikdy neurobil. Vždy, keď mal bolesti, mi iba povedal, že je unavený. Je to silný, hrdý muž a ja si ho za tieto vlastnosti nesmierne vážim. A teraz, hrdinovia za compom, chcete, aby som takéhoto muža súdil? Prepáčte, NIE. Súdiť ho budú už len dejiny. Ja mu pri príležitosti dnešných úctyhodných 80. narodenín želám iba pevné zdravie, veľa veľa síl, šťastie, mnoho pekných dní a ďakujem mu za všetko, čo v prospech Slovenskej republiky urobil.
