Ponorky ZSSR v súčasnosti a blízkej budúcnosti zaostávajú v akustickom utajení (hlavný bojový parameter) za ponorkami USA o 30 - 40 dB. S touto úrovňou šumu prestávajú byť zbraňou, keďže v súčasných podmienkach garanciou mierového rozvoja a neprítomnosti vonkajšieho diktátu je predovšetkým u ponoriek vytvorenie u protivníka dostatočne vysokej miery neurčitosti o svojej prítomnosti a počte plavidiel, nachádzajúcich sa na mori.
Více zde: http://leva-net.webnode.cz/products/voda-mrtva-29/
http://leva-net.webnode.cz/products/ksb-koncepcia-spolocnej-bezpecnosti-svazek-ii-kapitola-3-socialne-prosesy-vo-vychodnom-bloku-40/
Takze v knihe Mrtva voda je, ze Ruske ponorky su o 30-40db hlucnejsie ako americke ponorky. Ktokolvek toto napisal, mal pravdu, ale, pravdu mam aj ja ked tvrdim, ze Ruske ponorky su tichsie ako americke ponorky. Urcite to znie ako kotradikcia, ale nie je. Nikde v knihe nie je konkretne napisane ktorych typov, modelov sa toto vyjadrenie tyka, ani ziadne ine blizsie udaje. Len, ze sa jedna o atomove ponorky, co je logicke, kedze diesel-elektricke americania nevyuzivaju. Nie je ani napisane, o ake obdobie sa jedna, absolutne nic blizsie co by nam pomohlo sa vyznat v tom co tvrdi a preco to tak tvrdi.
Mimochodom to, ze si tvrdil, ze Zaznobin siril, ze Ruske ponorky hucia ako kravy, toto si stale nijako nedolozil. Je sice spoluautorom kolektivu VP a tvrdenie ze su hlucnejsie o 30-40db by sa tak dalo vysvetlit, stale to tak nie je aj ked by to mohlo vyzerat ze slovickarim. Pretoze Ruske ponorky su tichsie ako americke, ale, zaroven su Ruske hlucnejsie o 30-40db ako americke, teda podla knihy pisanej v obdobi 80-90tych rokov.
O co ide. Je to jednoduche. Treba si uvedomit, ze tato kniha bola vydana v roku 2000 a tym padom mozeme predpokladat, ze bola pisana v 80tych-90tych rokoch (udaje o ponorkach z tohoto obdobia toto vyjadrenie presne potvrdzuju a presne s nim koreluju). Nizsie som spisal co to o ponorkach pouzivanych v tomto obdobi. Udaje su samozrejme odhadovane. Su tam zakladne udaje ako, z ktorej generacie je to ponorka, jej hlucnost pri roznych podmienkach a do ktoreho roka sluzila. Pekne vidiet ako hlucnost klesala s rokom kedy bola vyvinuta a zahajena vyroba. Dalej je strucny vypis jednodlitvych ponoriek podla generacii a do kedy sluzili, bez blizsich technickych udajov. Z tychto udajov mozeme vyvodit niekolko zaverov.
Ruske namornictvo stale pouziva az do dnesnych dni nielen najnovsie ponorky, ale aj ponorky tretej a dokonca druhej generacie. Samozrejme, tieto su modifikovane a modernizovane, ale ich zaklad ostava. Dalej je z udajov evidentne, ze do 90tych rokov bol pomer starych sluziacich ponoriek stale velmi vysoky a do 80tych rokov, do zaciatku 90tych rokov stale sluzili nielen vela ponoriek druhej generacie uplne prvych modifikacii, ale dokonca ponorky prvej generacie, cize povojnove ponorky, ktore boli zalozene na technologiach z druhej svetovej vojny.
V 80tych a 90tych rokoch bolo vyrobenych len 5 (80te roky) resp 14 (90te roky) ponoriek stvrtej generacie, co je zlomok z celej namornej flotily vtedy sluziacich ponoriek. Drviva vacsina ponoriek bola v tomto obdobi druhej generacie, niekolko malo z tretej generacie a niekolko dokonca z prvej generacie. Naproti tomu, v tomto obdobi sluzili v americkom namornictve uz len ich najmodernejsie ponorky, vsetky sluziace dodnes a su povazovane za ich ponorky poslednej generacie. To samozrejme sposobilo, ze drviva vacsina Ruskych ponoriek v tom obdobi bola zo starsich generacii ako tie americke a tym padom drviva vacsina flotily bola aj hlucnejsia a sedi aj to aj s tym, co bolo uvedene v tej knihe, ze o 30 az 40db.
Na druhu stranu mam pravdu aj ja, ked tvrdim, ze Ruske ponorky boli tichsie a aj stale su tichsie ako tie americke.
Improved Los Angeles a Ohio prisli koncom 70tych rokov zaciatkom 80tych rokov a su casovo zhodne s neskorsou Ruskou druhou generaciou a zaroven priblizne na rovnakej urovni hlucnosti. Priblizne v rovnakom obdobi prisli ale aj prve Ruske ponorky z tretej a stvrtej generacie, ktore su uz tichsie ako tieto americke ponorky. O nieco neskor prisli dalsie americke ponorky este o nieco modernejsie ako tie predosle, ale uz urovnou hlucnosti zaostavali za Ruskymi prvymi ponorkami tretej a stvrtej generacie. Ziadne nove ponorky americke namornictvo nema, zatial co Rusko prislo s dvoma dalsimi novymi triedami ponoriek stvrtej generacie a uz dokonca s ponorkami piatej generacie. Ak by sme sa drzali pravidla, ze s kazdou novou dizajnovou Ruskou ponorkou sa hlucnost znizila o 5db (podla E.V.Miasnikova), tak posledne Ruske ponorky maju hlucnost hlboko pod urovnou 80db, co je vyrazne pod urovnou americkych ponoriek. Samozrejme, toto je teoreticke, aj ked zalozene na realnych podkladoch.
Cize, vtrdenie, ze americke su tichsie o 30 az 40db plati relativne v dobe pisania knihy, pretoze vtedy bola drviva vacsina aktivnych Ruskych ponoriek z prvej a druhej generacie a mali vtedy len velmi male mnozstvo novych ponoriek, ktore sice boli tichsie, ale predstavovali len zlomok vo flotile. Oproti tomu vtedy uz mali americania len najnovsie ponorky, resp ich poslednu generaciu. Teda ano, vacsina Ruskej flotily boli hlucnejsie v tom konkretnom obdobi, ale to neznamena, ze Rusi nemali aj tichsie ponorky aj v tom konkretnom obdobi ako tie americke, len ich bolo malo. Tych zacalo byt ale casom stale viac a viac, pribudali modernejsie ponorky tretej a stvrtej generacie, ktore uz zacali mat vyrazny naskok v tichosti oproti americkym ponorkam, ale tychto ponoriek zacal byt vacsi pomer vo flotile oproti starsim hlucnejsim az neskor, az po napisani knihy. Tretiu a stvru generaciu maju Rusi tichsiu ako americka posledna generacia a zaroven poznamka, ak by sme ale porovnavali Ruske druhej generacie a americke predoslej generacie (ked by sme porovnavali rovnake generacie), opat by boli tichsie Ruske. Uz len dodam, ze Rusi maju uz aj ponorky piatej generacie a dalsie nove ponorky piatej generacie pripravuju, ktore su samozrejme este tichsie ako tie z tretej a stvrtej generacie.
To co tvrdim dokladam suhrnom udajov roznych ponoriek roznych tried z roznych obdobi. Vzhladom na citlivost udajov o ponorkach su tieto udaje orientacne, aspon podla mna, ale davaju predstavu a potvrdzuju co pisem nie len ja, ale aj rozne clanky, ale aj rozne udalosti, ktore sa realne stali a neustale deju a o ktorych pokracujem v clanku nizsie.
Odhadovane dB
Projekt 611 povojnova od 1952 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 1980tych
Projekt 629 povojnova od 1958 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 1990tych
Projekt 658 1generacia od 1958 140-145db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 120-125db pri 1kHz do 1991tych
Projekt 667A 2generacia od 1964 135-140db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 115-120db pri 1kHz do 1995tych
Projekt 667B 2generacia od 1972 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 2005teho
Projekt 667BD 2generacia od 1972 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 1996teho
Projekt 667BDR 2generacia od 1974 125-130db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 105-110db pri 1kHz stale aktivne
Projekt 667BDRM 2generacia od 1981 120db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 105db pri 1kHz stale aktivne
Projekt 941 3generacia od 1979 125db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 105db pri 1kHz stale aktivne
Projekt 971 4generacia od 1980 110db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 90db pri 1kHz stale aktivna
Ruske ponorky z prvej generacie aktivne
627/645 od 1957 sluzili do 1990
659 od 1960 do 1989
Ruske ponorky z druhej generacie aktivne
671 od 1967 stale aktivne
670 od 1966 do 1995
Ruske ponorky z tretej generacie
705 od 1968 do 1990
945 od 1972 stale aktivne
941 od 1981 stale aktivne
949 od 1975 stale aktivne
Ruske ponorky stvrtej generacie
971 od 1984 stale aktivne
885 od 2013 stale aktivne, zacali sa stavat skor v 90tych rokoch, zo stavbou po zmenach sa pokracovalo neskor
955 od 2008 stale aktivne, zacali sa stavat skor v 90tych rokoch, zo stavbou po zmenach sa pokracovalo neskor
Ruske ponorky piatej generacie
Belgorod od 2019 aktivne
Laika odhad aktivne od 2027
Americke ponorky v aktivnej sluzbe
Improved Los Angeles v prevadzke od 1976 105-110db
Ohio v prevadzke od 1979 102db
Seawolf v prevadzke od 1997 95db
Virginia v prevadzke od 2004 95db
Columbia v nedohladne
Dalsia zaujimava vec je, ze je velmi vela pripadov, kedy americke namornictvo nebolo schopne detekovat Ruske ponorky a to dokonca ani pri dlhodobom vystaveni. Je otazka, ci su Ruske ponorky tak tiche, alebo americke sonary tak hluche. Starsie pripady dokladam nizsie v clanku, na ktory som tu uz daval link, ale mozno ho malokto cital, tak som ho prelozil aspon translatorom (preto to moze byt miestami krkolomnejsie aj ked som robil miernu korekturu), odporucam, velmi zaujimave citanie. V tomto clanku su spomenute mnohe starsie pripady, nie len o hluku, ale aj o inych dolezitych vlastnostiach ponoriek, v ktorych su Ruske ponorky taktiez najlepsie, ako je napriklad ponor, ktory taktiez zabezpecuje aj sonarovu nezachytitelnost Ruskych ponoriek. Zaroven je v dnesnych turbulentnych dnoch kazdu chvilu pripad, kedy zapadne sonary Ruske ponorky nevedia najst, alebo sa im jednoducho stratia a tie sa objavia na uplne inom mieste. Americanom dokonca nepomaha ani podmorska siet sonarov.
Tu je prilozeny spomenuty clanok, ktory reaguje na mytus o “hlucnych kravach” a zaroven potvrdzuje moje tvrdenia uvedene vyssie:
"Bolo jednoducho zbytočné hovoriť o utajení prvých sovietskych jadrových ponoriek." Američania im dali hanlivú prezývku „revúce kravy“. Honba sovietskych inžinierov za inými vlastnosťami člnov (rýchlosť, hĺbka ponorenia, sila zbraní) situáciu nezachránila. Lietadlo, vrtuľník alebo torpédo boli aj tak rýchlejšie. A objavený čln sa zmenil na „hru“, pretože nemal čas stať sa „lovcom“.
„Začal sa riešiť problém znižovania hluku sovietskych ponoriek v osemdesiatych rokoch. Je pravda, že stále zostávali 3-4-krát hlučnejší ako americké jadrové ponorky triedy Los Angeles.
S takýmito tvrdeniami sa neustále stretávajú ruské časopisy a knihy venované domácim jadrovým ponorkám (NPS). Tieto informácie neboli prevzaté z nijakých oficiálnych zdrojov, ale z amerických a anglických článkov. Preto je strašný hluk sovietskych / ruských jadrových ponoriek jedným z mýtov Spojených štátov.
Je potrebné poznamenať, že nielen sovietski stavitelia lodí čelili problémom s hlukom, a ak sa nám podarilo okamžite vytvoriť bojovú jadrovú ponorku schopnú slúžiť, mali Američania vážnejšie problémy so svojimi prvorodenými. Nautilus mal veľa „detských chorôb“, ktoré sú charakteristické pre všetky experimentálne stroje. Jeho motor produkoval takú hladinu hluku, že sonary - hlavný prostriedok navigácie pod vodou - prakticky zhasli. Výsledkom bolo, že počas kampane v Severnom mori v oblasti zálivu. Špicbergy, sonary „prehliadli“ unášanú ľadovú kryhu, ktorá poškodila jediný periskop. V budúcnosti začali Američania bojovať za zníženie hluku. Aby to dosiahli, opustili člny s dvojitým trupom, prešli na člny jeden a pol a s jedným trupom a obetovali dôležité vlastnosti ponoriek: prežitie, hĺbku ponorenia, rýchlosť. U nás stavali dvojtrupové. Ale mýlili sa sovietski konštruktéri a jadrové ponorky s dvoma trupmi boli také hlučné, že ich bojové použitie stratilo zmysel?
Bolo by samozrejme dobré vziať údaje o hluku domácich a zahraničných jadrových ponoriek a porovnať ich. Je to však nemožné, pretože oficiálne informácie o tejto otázke sa stále považujú za tajné (stačí si spomenúť na bitevné lode v Iowe, pre ktoré boli skutočné charakteristiky zverejnené až po 50 rokoch). O amerických lodiach nie sú vôbec žiadne informácie (a ak sa objavia, malo by sa s nimi zaobchádzať rovnako opatrne ako s informáciami o rezervácii v Iowe LC). O domácich jadrových ponorkách niekedy existujú rozptýlené údaje. Aká je to však táto informácia? Tu sú štyri príklady z rôznych článkov:
1) Pri projektovaní prvej sovietskej jadrovej ponorky bol vytvorený súbor opatrení na zabezpečenie akustického tajomstva ... ... Pre hlavné turbíny však nebolo možné vytvoriť tlmiče. Výsledkom bol podvodný hluk jadrovej ponorky pr. 627 pri vysokých rýchlostiach stúpol na 110 decibelov.
2) SSGN 670. projektu mal na tú dobu veľmi nízku úroveň akustického podpisu (spomedzi sovietskych lodí s jadrovým pohonom druhej generácie bola táto ponorka považovaná za najtichšiu). Jeho hluk pri plnej rýchlosti v ultrazvukovom frekvenčnom rozsahu bol menej ako 80, v infrazvuku - 100, vo zvuku - 110 decibelov.
3) Pri vytváraní jadrovej ponorky tretej generácie bolo možné dosiahnuť zníženie hluku v porovnaní s člnmi predchádzajúcej generácie o 12 decibelov, alebo 3,4-krát.
4) Od 70. rokov minulého storočia znížili jadrové ponorky hluk v priemere o 1 dB za dva roky. Len za posledných 19 rokov - od roku 1990 do súčasnosti - sa priemerná hladina hluku amerických jadrových ponoriek znížila desaťkrát, z 0,1 Pa na 0,01 Pa.
Z týchto údajov o hladine hluku v zásade nemožno vyvodiť nijaký rozumný a logický záver. Zostáva nám preto jeden spôsob - analyzovať skutočné fakty o službe. Tu sú najznámejšie prípady zo služby domácich jadrových ponoriek.
1) Počas autonómnej plavby v Juhočínskom mori v roku 1968 dostala ponorka K-10 prvej generácie sovietskych jadrových raketových lodí (projekt 675) príkaz na zadržanie lietadlovej lode amerického námorníctva. Lietadlová loď Enterprise pokryla raketový krížnik Long Beach, fregaty a podporné lode. V bode návrhu bol kapitán 1. miesta R.V. Mazin priniesol ponorku cez obranné línie amerického poriadku priamo pod dno Enterprise. Ponorka sa schovala za hluk vrtúľ gigantickej lode a trinásť hodín sprevádzala údernú silu. V tomto období boli rozpracované výcvikové torpédové útoky na všetky zástavy rádu a boli urobené akustické profily (charakteristické zvuky rôznych lodí). Potom K-10 úspešne opustili rozkaz a na diaľku vypracovali cvičný raketový útok. V prípade skutočnej vojny by bola celá zlúčenina zničená voľbou: konvenčné torpéda alebo jadrový úder. Je zaujímavé, že americkí experti hodnotili projekt 675 extrémne nízko. Boli to tieto ponorky, ktoré pokrstili „Revúce kravy“. A boli to práve oni, čo lode americkej lietadlovej lode nedokázali odhaliť. Lode 675. projektu slúžili nielen na sledovanie hladinových lodí, ale niekedy „kazili život“ americkým služobným lodiam na jadrový pohon. Takže K-135 v roku 1967 počas 5,5 hodiny uskutočňovala nepretržité sledovanie SSBN „Patrick Henry“, pričom zostala sama nezistená.
2) V roku 1979, pri ďalšom zhoršení sovietsko-amerických vzťahov, uskutočnili jadrové ponorky K-38 a K-481 (projekt 671) bojovú službu v Perzskom zálive, kde v tom čase bolo až 50 lodí amerického námorníctva . Túra trvala 6 mesiacov. A.N. Shporko uviedol, že sovietske jadrové ponorky operovali v Perzskom zálive veľmi skryto: ak by ich americké námorníctvo na krátky čas našlo, nemohli by ich správne klasifikovať, nieto ešte organizovať prenasledovanie a praktizovať podmienené ničenie. Následne boli tieto závery potvrdené spravodajskými údajmi. Súčasne sa sledovanie lodí amerického námorníctva uskutočňovalo pri rôznych použitiach zbraní a ak by bolo nariadené, boli by odoslané ku dnu s pravdepodobnosťou blízkou 100%.
3) V marci 1984 uskutočňovali USA a Južná Kórea pravidelné každoročné námorné cvičenia Team Spirit. V Moskve a Pjongčangu pozorne sledovali cvičenia. Na sledovanie americkej údernej skupiny dopravcov, ktorá sa skladá z lietadlovej lode Kitty Hawk a siedmich vojnových lodí USA, bola ponorka jadrového torpéda K-314 (projekt 671, jedná sa o druhú generáciu jadrových ponoriek, ktorým sa tiež vyčíta hluk) a bolo vyslaných šesť vojnových lodí . O štyri dni neskôr sa K-314 podarilo lokalizovať údernú skupinu lietadlových lodí amerického námorníctva. Lietadlová loď bola nasledujúcich 7 dní monitorovaná, potom sa po objavení sovietskej jadrovej ponorky dostala do teritoriálnych vôd Južnej Kórey. „K-314“ zostal mimo teritoriálnych vôd.
Po strate hydroakustického kontaktu s lietadlovou loďou pokračoval čln pod velením kapitána 1. stupňa Vladimíra Evseenka v hľadaní. Sovietska ponorka smerovala na zamýšľané miesto lietadlovej lode, ale tam sa nenachádzala. Americká strana zachovala rozhlasové ticho.
.21. marca sovietska ponorka zaznamenala čudné zvuky. Aby sa situácia objasnila, čln vyplával na povrch do hĺbky periskopu. Hodiny boli skoro jedenásť. Podľa Vladimíra Evseenka bolo vidieť, že sa blížilo niekoľko amerických lodí. Bolo rozhodnuté sa potápať, ale už bolo neskoro. Bez povšimnutia posádky ponorky sa lietadlová loď s vypnutými navigačnými svetlami pohybovala rýchlosťou asi 30 km / h. K-314 bol pred Kitty Hawk. Zaznela rana a nasledovala ďalšia. Tím najskôr rozhodol, že kormidlovňa je poškodená, ale počas kontroly sa v priehradkách nenašla voda. Ako sa ukázalo, pri prvej zrážke bol stabilizátor ohnutý, pri druhej došlo k poškodeniu vrtule. Na pomoc jej bol poslaný obrovský remorkér „Mashuk“. Loď bola odtiahnutá do zálivu Chazhma, 50 km východne od Vladivostoku, kde mala podstúpiť opravu.
Zrážka bola nečakaná aj pre Američanov. Podľa nich po dopade videli ustupujúcu siluetu ponorky bez navigačných svetiel. Boli zdvihnuté dva americké protiponorkové vrtuľníky SH-3H. Pri sprevádzaní sovietskej ponorky na nej nezistili nijaké viditeľné vážne škody. Po náraze však bola ponorka deaktivovaná vrtuľa a začala strácať rýchlosť. Trup lietadlovej lode bol poškodený aj skrutkou. Ukázalo sa, že jeho dno bolo úmerné 40 m. Pri tomto incidente sa našťastie nikto nezranil. Kitty Hawk bola pred návratom do San Diega prinútená ísť na opravy na námornú základňu Subic Bay na Filipínach. Pri prehliadke lietadlovej lode sa našiel trup vrtule K-314 uviaznutý v trupe a tiež kúsky pohlcujúceho zvuku ponorky. Cvičenia boli obmedzené a incident spôsobil poriadny rozruch: americká tlač aktívne diskutovala o tom, ako mohla ponorka nepozorovane plávať v takej tesnej vzdialenosti od skupiny lietadlových lodí amerického námorníctva, ktorá uskutočňovala cvičenia vrátane protiponorkovej vojny.
4) V zime 1996, 150 míľ od Hebríd. Ruské veľvyslanectvo v Londýne sa 29. februára obrátilo na velenie britského námorníctva so žiadosťou o poskytnutie pomoci členovi posádky ponorky 671RTM (kód „Pike“, druhá generácia +), ktorý podstúpil operáciu na odstránenie apendicitídy na palube lode, po ktorej nasleduje peritonitída (jej ošetrenie je možné len za podmienok nemocnice). Pacienta čoskoro presmeroval na breh vrtuľník Lynx od torpédoborca Glasgow. Britských médií sa však prejav námornej spolupráce medzi Ruskom a Spojeným kráľovstvom až tak nedotkol, pretože vyjadrili znepokojenie nad tým, že počas rokovaní v Londýne v severnom Atlantiku v oblasti, kde sa nachádzala ponorka ruského námorníctva , Protiponorkové manévre NATO (mimochodom, zúčastnil sa ich EM „Glasgow“). Ale loď s jadrovým pohonom bola spozorovaná až potom, čo sa vynorila na povrch, aby preniesla námorníka k vrtuľníku. Podľa Timesov ruská ponorka preukázala svoju tajnosť pri sledovaní protiponorkových síl v aktívnom pátraní. Je pozoruhodné, že Briti v oficiálnom vyhlásení pre médiá pôvodne pripísali Pikeovej modernejší (tichší) projekt 971 a až neskôr pripustili, že si podľa vlastných vyhlásení nemohli všimnúť hlučný sovietsky čln , Projekt 671RTM.
5) Na jednom z výcvikových areálov SF neďaleko zálivu Kola sa 23. mája 1981 zrazila sovietska jadrová ponorka K-211 (SSBN 667-BDR) s americkou ponorkou triedy Sturgeon. Americká ponorka vrazila do zadnej časti K-211 s kormidlovňou, zatiaľ čo vypracúvala prvky bojového výcviku. Americká ponorka v oblasti zrážky nevyplávala na povrch. O niekoľko dní neskôr sa však v oblasti základne britského námorníctva Holy-Lough objavila americká jadrová ponorka s výrazným poškodením kabíny. Naša ponorka vyplávala na povrch a na základňu prišla sama. Tu na ponorku čakala komisia, ktorú tvorili odborníci z priemyslu, námorníctva, dizajnéri a vedy. K-211 bol ukotvený a tam sa pri prehliadke našli otvory v dvoch zadných nádržiach hlavného predradníka, poškodenie vodorovného stabilizátora a pravých listov rotora. V poškodených nádržiach sa našli zapustené skrutky, kúsky plexu a kov z kabíny ponorky amerického námorníctva. Okrem toho komisia pre jednotlivé podrobnosti dokázala, že sa sovietska ponorka zrazila presne s americkou ponorkou triedy Sturgeon. Obrovský SSBN pr 667, rovnako ako všetky SSBN, nebol navrhnutý na ostré manévre, ktorým sa americká jadrová ponorka nedokázala vyhnúť, takže jediným vysvetlením tohto incidentu je, že Sturgeon nevidel a ani nemal podozrenie, že sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti okolie K - 211. Je potrebné poznamenať, že ponorky triedy Sturgeon boli navrhnuté špeciálne na boj s ponorkami a niesli príslušné moderné pátracie vybavenie.
Treba poznamenať, že kolízie ponoriek nie sú neobvyklé. Poslednou pre domáce a americké jadrové ponorky bola zrážka neďaleko ostrova Kildin v ruských teritoriálnych vodách 11. februára 1992 jadrová ponorka K-276 (uvedená do služby v roku 1982), pod velením kapitána druhého stupňa I. Lokta sa zrazila s americkou jadrovou ponorkou Baton Rouge („Los Angeles“), ktorá vo cvičebnom priestore sledovala lode ruského námorníctva, minul ruskú jadrovú ponorku. V dôsledku zrážky došlo k poškodeniu kabíny pri „Krabovi“. Poloha americkej jadrovej ponorky sa ukázala byť zložitejšou, sotva sa dokázala dostať na základňu, po čom bolo rozhodnuté čln neopraviť, ale stiahnuť z flotily.
6) Azda najvýraznejším fragmentom v životopise lodí Projektu 671RTM bola ich účasť na veľkých operáciách Aport a Atrina, ktoré uskutočnila 33. divízia v Atlantiku, a výrazne otriasla dôverou Spojených štátov v schopnosť ich námorníctva vyriešiť protiponorkové misie.
.29. mája 1985 opustili Zapadnaja Litsa tri ponorky Project 671RTM (K-502, K-324, K-299) a ponorka K-488 (Project 671RT) 29. mája 1985. Neskôr sa k nim pripojili jadrovou ponorkou projektu 671 - K-147. Samozrejme, výstup celej zmesi jadrových ponoriek do oceánu pre americké námorné spravodajstvo nemohol zostať bez pozornosti. Začalo sa intenzívne pátranie, ktoré však neprinieslo očakávané výsledky. Zároveň tajne pôsobiace sovietske lode s jadrovým pohonom samotné sledovali raketové ponorky amerického námorníctva v oblasti ich bojových hliadok (napríklad jadrová ponorka K-324 mala tri sonarové kontakty s americkou jadrovou loďou). ponorka s celkovým trvaním 28 hodín. A K-147 je vybavený najnovším sledovacím systémom pre jadrovú ponorku po prebudení, s použitím uvedeného systému a akustických prostriedkov, vykonal šesťdňové (!!!) sledovanie amerického SSBN „Simon Bolivar.“ Ponorky navyše študovali taktiku amerických protiponorkových lietadiel. Američanom sa podarilo nadviazať kontakt až s už sa vracajúcim na základňu K -488 1. júla sa skončila operácia Aport.
7) V marci až júni 1987 uskutočnili operáciu zblízka „Atrina“, ktorej sa zúčastnilo päť ponoriek projektu 671RTM - K-244 (pod velením kapitána druhej hodnosti V. Alikova), K- 255 (pod velením kapitána druhej hodnosti B.Yu. Muratova), K-298 (pod velením kapitána druhej hodnosti Popkov), K-299 (pod velením kapitána druhá hodnosť NIKľujev) a K-524 (pod velením kapitána druhej hodnosti AFSmelkova) ... Američania sa síce dozvedeli o stiahnutí jadrových ponoriek zo Zapadnaja Litsa, ale stratili lode v severnom Atlantiku. Znovu sa začal „kopijský rybolov“, na ktorý prilákali prakticky všetky protiponorkové sily americkej atlantickej flotily - pobrežné a palubné lietadlá, šesť protiponorkových jadrových ponoriek (okrem ponoriek, ktoré už nasadili námorné sily USA) sily v Atlantiku), 3 výkonné skupiny na hľadanie lodí a 3 najnovšie lode typu „Stolworth“ (hydroakustické pozorovacie lode), ktoré pomocou silných podvodných výbuchov vytvorili hydroakustický impulz. Do pátracej operácie boli zapojené lode britskej flotily. Podľa príbehov veliteľov domácich ponoriek bola koncentrácia protiponorkových síl taká veľká, že sa zdalo nemožné plávať na čerpanie vzduchu a na rádiovú komunikáciu. Pre Američanov boli tí, ktorí v roku 1985 zlyhali, potrebovali získať späť svoju tvár. Napriek tomu, že do oblasti boli vtiahnuté všetky možné protiponorkové sily amerického námorníctva a jeho spojencov, jadrovým ponorkám sa podarilo nepozorovane dostať do oblasti Sargasového mora, kde bol nakoniec objavený sovietsky „závoj“. Američanom sa podarilo nadviazať prvé krátke kontakty s ponorkami iba osem dní po začiatku operácie Atrina. Jadrové ponorky projektu 671RTM sa zároveň mylne považovali za strategické raketové ponorky, čo iba zvýšilo obavy amerického námorného velenia a politického vedenia krajiny (treba pripomenúť, že tieto udalosti padli na vrchol studenej vojny, ktoré sa kedykoľvek mohli zmeniť na „horúce“). Počas návratu na základňu, aby sa odpútali od protiponorkových zbraní amerického námorníctva, mohli velitelia ponoriek používať tajné prostriedky hydroakustických protiopatrení, až do tej chvíle sa sovietske jadrové ponorky úspešne skrývali pred protiponorkovými silami výlučne kvôli k vlastnostiam samotných ponoriek.
Úspešnosť operácií Atrina a Aport potvrdili predpoklad, že americké námorné sily nebudú pri veľkom využívaní moderných jadrových ponoriek Sovietskym zväzom schopné proti nim podniknúť žiadne účinné protiopatrenia.
Ako vidíme z dostupných skutočností, americké protiponorkové sily neboli schopné zabezpečiť detekciu sovietskych jadrových ponoriek vrátane prvých generácií a ochrániť svoje námorníctvo pred náhlymi údermi z hlbín. A všetky vyhlásenia, že „bolo jednoducho zbytočné hovoriť o utajení prvých sovietskych jadrových ponoriek“, nemajú žiadny základ.
Teraz sa pozrime na mýtus, že vysoká rýchlosť, manévrovateľnosť a hĺbka potápania neposkytujú žiadne výhody. A opäť sa obrátime k známym skutočnostiam:
1) V septembri až decembri 1971 uskutočnila sovietska jadrová ponorka Projektu 661 (číslo K-162) svoju prvú cestu k úplnej autonómii bojovou cestou z Grónskeho mora do brazílskeho priekopy. V októbri ponorka zachytila údernú formáciu lietadlových lodí amerického námorníctva, pričom na čele bola lietadlová loď „Saratoga“. Ponorku zbadali na krycích lodiach a pokúsila sa odohnať. Za normálnych podmienok by ostreľovanie ponorky znamenalo narušenie bojovej misie, v tomto prípade však nie. K-162 vyvinul pod vodou rýchlosť viac ako 44 uzlov. Pokusy o výjazd z K-162 alebo o únik v rýchlosti boli neúspešné. Saratoga nemal šance s maximálnym dojazdom 35 uzlov. V priebehu mnohých hodín prenasledovania sovietska ponorka vypracovala výcvik torpédových útokov a niekoľkokrát vystúpila do výhodného uhla pre odpaľovanie rakiet Ametyst. Najzaujímavejšie však je, že ponorka manévrovala tak rýchlo, že si Američania boli istí, že ich prenasleduje „vlčia svorka“ - skupina ponoriek. Čo to znamená? To naznačuje, že vzhľad člna na novom námestí bol pre Američanov taký neočakávaný, alebo skôr neočakávaný, že to považovali za kontakt s novou ponorkou. Následne by v prípade nepriateľstva Američania hľadali a štrajkovali o porážku na úplne inom námestí. Je teda takmer nemožné nevyhnúť sa útoku, ani zničiť ponorku za prítomnosti vysokorýchlostnej ponorky.
2) Na začiatku 80. rokov. Jedna z jadrových ponoriek ZSSR, ktorá operovala v severnom Atlantiku, zaznamenala akýsi rekord, 22 hodín sledovala loď „potenciálneho nepriateľa“ s jadrovým pohonom, ktorá sa nachádzala v zadnom sektore sledovacieho objektu. Napriek všetkým pokusom veliteľa ponorky NATO o zmenu situácie nebolo možné odhodiť nepriateľa „z chvosta“: sledovanie bolo zastavené až potom, keď veliteľ sovietskej ponorky dostal príslušné príkazy z brehu . Tento incident sa stal s jadrovou ponorkou projektu 705 - možno najkontroverznejšou a najvýraznejšou loďou v histórii budovania sovietskej ponorky. Tento projekt si zaslúži samostatný článok. Jadrové ponorky projektu 705 mali maximálnu rýchlosť, ktorá je porovnateľná s rýchlosťou univerzálnych a protiponorkových torpéd „potenciálnych protivníkov“, ale čo je najdôležitejšie, vzhľadom na zvláštnosti elektrárne (žiadny zvláštny prechod na zvýšené parametre hlavného bola vyžadovaná elektráreň so zvyšujúcou sa rýchlosťou, ako to bolo v prípade ponoriek s reaktormi poháňanými vodou), boli schopné vyvinúť plný zdvih za pár minút, pričom mali charakteristiky zrýchlenia „v lietadle“. Značná rýchlosť umožnila na krátky čas vstúpiť do „tieňového“ sektoru ponorky alebo povrchovej lode, aj keď „Alfa“ bola predtým detekovaná nepriateľskou hydroakustikou. Podľa spomienok kontradmirála Bogatyreva, ktorý bol v minulosti veliteľom K-123 (projekt 705K), mohla ponorka zapnúť náplasť, ktorá je obzvlášť dôležitá pri aktívnom sledovaní „nepriateľa“ a jeho ponoriek za druhou. "Alfa" neumožňovala iným ponorkám vstúpiť na kurz za zákrutami (to znamená v oblasti hydroakustického tieňa), ktoré sú obzvlášť výhodné na sledovanie a uskutočňovanie náhlych zásahov torpéda.
Vysoká manévrovateľnosť a rýchlostné charakteristiky jadrovej ponorky Projekt 705 umožnili ďalším protiútokom praktizovať účinné manévre úniku od nepriateľských torpéd. Najmä ponorka mohla cirkulovať pri maximálnej rýchlosti o 180 stupňov a po 42 sekundách sa mohla začať pohybovať v opačnom smere. Velitelia jadrových ponoriek projektu 705 A.F. Zagryadskiy a A.U. Abbasov uviedol, že takýto manéver umožnil pri postupnom zvyšovaní rýchlosti na maximum a súčasnom vykonaní zákruty so zmenou hĺbky prinútiť nepriateľa, ktorý ich sledoval v režime hľadania hluku, stratiť cieľ a sovietsku jadrovú ponorku ísť „do chvosta“ nepriateľa „bojovníkom“.
Jadrová ponorka K-278 Komsomolets
3) 4. augusta 1984 sa jadrová ponorka K-278 „Komsomolets“ bezprecedentne ponorila do dejín svetovej námornej navigácie - šípky jej hĺbkomerov najskôr zamrzli na hranici 1000 metrov a potom ju prekročili. K-278 sa plavil a manévroval v hĺbke 1027 metrov a v hĺbke 1000 metrov strieľal z torpéd. Novinárom sa to zdá byť obvyklým rozmarom sovietskej armády a konštruktérov. Nerozumejú, prečo musia dosiahnuť také hĺbky, ak sa v tom čase Američania obmedzili na 450 metrov. Aby ste to dosiahli, musíte poznať oceánsku hydroakustiku. Zvyšovanie hĺbky nelineárnym spôsobom znižuje schopnosť detekcie. Medzi hornou, silne zahriatou vrstvou oceánskej vody a spodnou, chladnejšou, leží takzvaná vrstva teplotného skoku. Ak je zdroj zvuku povedzme v studenej hustej vrstve, nad ktorou je teplá a menej hustá vrstva, odráža sa zvuk od hranice hornej vrstvy a šíri sa iba v spodnej studenej vrstve. Horná vrstva je v tomto prípade „zóna ticha“, „tieňová zóna“, do ktorej neprenikne hluk z ponorkových vrtúľ. Jednoduché zameriavače zvuku povrchovej protiponorkovej lode ju nebudú môcť nájsť a ponorka sa môže cítiť bezpečne. V oceáne môže byť niekoľko takýchto vrstiev a každá vrstva navyše ukrýva ponorku. Osa zvukového kanála Zeme má ešte väčší úkryt, pod ktorým bola pracovná hĺbka K-278. Aj Američania pripustili, že nebolo možné detegovať jadrové ponorky v hĺbke 800 m a viac akýmkoľvek spôsobom. A protiponorkové torpéda nie sú určené do takej hĺbky. K-278 idúci v pracovnej hĺbke bol teda neviditeľný a nezraniteľný.
Vznikajú potom otázky týkajúce sa dôležitosti maximálnych rýchlostí, hĺbky ponoru a manévrovateľnosti pre ponorky?
A teraz uvedieme vyhlásenia úradníkov a inštitúcií, ktoré ruskí novinári z nejakého dôvodu radšej ignorujú.
Podľa vedcov z MIPT citovaných v práci „Budúcnosť ruských strategických jadrových síl: diskusia a argumenty“ (vydavateľstvo Dolgoprudnyj, 1995), aj za najpriaznivejších hydrologických podmienok (pravdepodobnosť ich výskytu v severných moriach nie je viac než 0,03), jadrová ponorka pr. 971 (pre porovnanie: sériová výstavba začala v roku 1980) je možné odhaliť americkými jadrovými ponorkami Los Angeles s GAKAN / BQQ-5 na vzdialenosť najviac 10 km. Za menej priaznivých podmienok (tj. S 97% poveternostných podmienok v severných moriach) je nemožné odhaliť ruské jadrové ponorky.
Existuje aj vyhlásenie významného amerického námorného analytika N. Polmorana, ktoré zaznelo na pojednávaní vo Výbore pre národnú bezpečnosť Snemovne reprezentantov Kongresu USA: „Vzhľad ruských člnov 3. generácie demonštroval, že sovietski lodiari hluk uzavreli medzera oveľa skôr, ako sme si dokázali predstaviť ... Podľa amerického námorníctva bola pri prevádzkových rýchlostiach rádovo 5 - 7 uzlov úroveň hluku ruských ponoriek 3. generácie zaznamenaná prostriedkami amerického prieskumu sonarom nižšia ako hladina hluku najvyspelejších jadrových ponoriek amerického námorníctva, ako napríklad Improved Los Angeles. „
Podľa šéfa operačného oddelenia amerického námorníctva admirála D. Burda (Jeremi Boorda) vyrobeného v roku 1995 nie sú americké lode schopné sprevádzať ruské jadrové ponorky tretej generácie rýchlosťou 6 až 9 uzlov.
To je pravdepodobne dosť na to, aby sa tvrdilo, že ruské „revúce kravy“ sú schopné plniť úlohy, ktoré im čelia, pred akýmkoľvek odporom nepriateľa.
Este len narychlo tri clanky z posledneho obdobia:
1.Americké protiponorkové lietadlá sa neúspešne pokúšajú nájsť ruskú ponorku v oblasti parkoviska AUG.
Americké protiponorkové letectvo tretí deň neúspešne hľadalo pri pobreží Cypru ruskú ponorku. Podľa údajov otvorených monitorovacích zdrojov sa v oblasti Stredozemného mora, ktorá sa nachádza medzi Cyprom a sýrskym pobrežím, už tretí deň po sebe americké protiponorkové lietadlá snažia nájsť ruskú ponorku, ktorá by mohla ohroziť medzinárodná AUG smerujúca do tejto oblasti. Hliadkové operácie sa výrazne zintenzívnili po tom, ako sa AUG priblížila k vchodu a dokončila priechod cez Gibraltársky prieliv, pretože táto oblasť Stredozemného mora bude ďalším bodom zastavenia vojnových lodí.
2.Ruská jadrová ponorka unikajúca z amerických lodí v Atlantiku, už pri pobreží USA
Ruská jadrová ponorka, ktorá sa skrýva pred loďami NATO v Atlantickom oceáne, už pri pobreží Spojených štátov. Informačné zdroje predtým uvádzali, že lode NATO sa pokúšali začať sledovať ruskú jadrovú ponorku a dokonca sa dopracovali k jej sledovaniu, tá však z nich úspešne unikla a dostala sa do vôd Atlantického oceánu. Súdiac podľa smeru postupu a uplynulého času, ruská jadrová ponorka vyzbrojená jadrovými hlavicami je už pri pobreží Spojených štátov, úspešne plní svoje pridelené úlohy a americké spravodajské služby zostávajú nepovšimnuté.
3.Dokladam este zaujimavy nedavny clanok zvrejeneny na stranke armadnymagazin.sk z jula 2021
„Šialený Ivan“: čím ruské ponorky udivujú svet?
Rusko, 21.júl 2021 (AM) – Dňa 24. júna 2021 sa holandská fregata Eversten ponáhľala na námorné manévre NATO See Breeze (Morský vietor). Plavila sa v neutrálnych vodách Čierneho mora, no zrazu prudko zmenila smer a plnou parou si to nasmerovala ku Krymskému mostu. Keď sa nad ňou v momente objavili ruské bombardéry, fregata sa im snažila stratiť, no Rusi ju aj tak „zasiahli“. Svojimi rušičkami, po čom museli holandskí námorníci päť hodín opravovať lodnú elektroniku.
Holanďania sa asi snažili zopakovať „hrdinstvo“ britských námorníkov torpédoborca Defender, ktorí sa podujali na provokáciu pri Sevastopole a pritiahli na seba varovnú paľbu z ruského hliadkového člna.
Po prvýkrát v histórii sa tri jadrové ponorky vynorili vedľa seba spod ľadu v Arktíde.
Ruská odveta
Dva dni po incidente pri krymskom pobreží Rusko prihnalo do Stredozemného mora loďstvo a letectvo a spustilo tam neplánované cvičenie. Všetko prebiehalo vedľa ostrova Cyprus, čo bolo 30 km od britskej vlajkovej lietadlovej lode Queen Elizabeth, ktorá je najnovším lietadlovým krížnikom Spojeného kráľovstva. Kvôli ruským manévrom začala „Kráľovnej Alžbete“ odchádzať drahá elektronika.
Britské námorníctvo dnes neprežíva najlepšie časy. Kazia sa motory jeho torpédoborcov, atómové ponorky majú zrážky s obchodnými loďami…
Ruská ren.tv uvádza, že ruskí ponorkoví námorníci sú v majstrovstve evidentne lepší ako ich zahraniční kolegovia. V internete sa dá nájsť video, na ktorom ruský ponorkový krížnik manévruje v plytkých vodách Fínskeho zálivu len niekoľko metrov od estónskych jachtárov. A v júli 2020 sa ponorka s dvojhlavým orlom vynorila v susedstve s turistickou loďou neďaleko Švédska. Počiatočné prekvapenie cudzincov sa v momente zmenilo na obdiv.
Hra na mačku a myš
Čo vieme o živote ponorkových námorníkov? Asi len, že je to ťažká služba, obsahujúca tajné operácie s dlhodobým pobytom pod vodou. Námorníci však mávajú v službe aj profesionálne kratochvíle. Napríklad, ruskí i americkí námorníci veľmi často usporadúvajú neoficiálne súťaže. Nazývajú ich hrou „na mačku a myš“. Ich pravidlo je jednoduché: treba sa nepozorovane prikradnúť k plavidlu alebo k základni protivníka, pričom tak, aby ťa neodhalil svojimi hydroakustickými prístrojmi. Tu treba pripomenúť situácie, keď Rusi dlhý čas nebadane preležali na morskom dne pri pobreží Floridy, Kalifornie a Aljašky.
Nehlučná „Alrosa“
Vojenské námorníctvo RF disponuje technológiami nehlučných ponoriek na čerpadlový pohon. Spočiatku boli použité na ponorke „Alrosa“, ktorá je doteraz v službe. Podľa Aleksandra Stepanova, táto technológia sa dnes široko využíva tak na dieselelektrických, ako aj na atómových ponorkách. Ruské ponorky prvej a druhej generácie zaostávali za zahraničnými, čo súviselo s technologickým zaostávaním v hydroakustike a vysokej hlučnosti agregátov. Tie súčasné už za nimi nezaostávajú, v mnohom ich dokonca prekonávajú.
Modelový rad
Lídrom podľa nízkej viditeľnosti je ruská dieselelektrická ponorka typu „Lada“. Na druhom mieste sú ponorky typu „Varšavianka“. V NATO ich nazývajú „čiernymi dierami“. Tieto plavidlá sa akoby rozplynú v oceáne a stanú sa neviditeľnými pre radary protivníka.
„Varšavianka“ má aj nedostatok, vlastný všetkým dieselelektrickým ponorkám: každé štyri dni musí vyplávať na hladinu na dobytie akumulátorov. Toto však nemusí robiť ponorkový krížnik typu „Borej“. Je to ponorka štvrtej generácie, skutočný technický zázrak. Dokáže sa ponoriť do hĺbky 480 metrov a prežije pod hladinou 90 dní. Borej je v prvom rade predurčený na ničenie pobrežných objektov protivníka strategickými raketami. Ruské ponorkové krížniky sú dnes najlepšie na svete. Najväčším je 184 metrov dlhý „Belgorod“, čo sú na dĺžku dve futbalové ihriská. Ruské ponorky sú rekordérmi aj v hĺbke ponoru, v manévrovateľnosti a rýchlosti.
Šialený Ivan
Schopnosti ruských námorníkov ohromovali v každom čase. V USA si pre nich počas studenej vojny vymysleli špeciálne pomenovanie – „Šialený Ivan“. Dôvodom bolo, že sovietske ponorky uskutočňovali manévre s prudkými zmenami kurzov, vrátane 180 stupňových obrátok. Robili to na skontrolovanie sonarmi tzv. mŕtvej zóny, ktorá je za ponorkou.
„Ak je ponorka zozadu sledovaná, tak z kormových uhlov protivníka nevidí. Aby to eliminovala, periodicky robí obrátku od dovtedajšieho smeru,“ povedal Aleksandr Stepanov.
Zaver:
Ako vidiet, vsetko to, co som ja spisal sa uplne zhoduje s clankami, ktore som nasiel na internete, a nie len s clankami, ale aj s udalostami, ktore sa stali a aj s vyjadreniami roznych odbornikov, ktori su tu spomenuti. Vsade bolo spomenute, ze uz pri druhej generacii mali americania problem (Ruske modernizacie), ale ze s prichodom tretej generacie Ruskych ponoriek uz nevedeli drzat s nimi krok. Opakujem, Ruske ponorky su tichsie ako americke, alebo ktorekolvek ine a mytus o huciacich kravach je len mytus, propaganda. Zaroven, Ruske ponorky su lepsie ako americke alebo ktorekolvek ine a to aj vo vsetkych ostatnych parametroch a oblastiach.
[quote="pid:15984, uid:252"]Ponorky ZSSR v súčasnosti a blízkej budúcnosti zaostávajú v akustickom utajení (hlavný bojový parameter) za ponorkami USA o 30 - 40 dB. S touto úrovňou šumu prestávajú byť zbraňou, keďže v súčasných podmienkach garanciou mierového rozvoja a neprítomnosti vonkajšieho diktátu je predovšetkým u ponoriek vytvorenie u protivníka dostatočne vysokej miery neurčitosti o svojej prítomnosti a počte plavidiel, nachádzajúcich sa na mori.
Více zde: http://leva-net.webnode.cz/products/voda-mrtva-29/
http://leva-net.webnode.cz/products/ksb-koncepcia-spolocnej-bezpecnosti-svazek-ii-kapitola-3-socialne-prosesy-vo-vychodnom-bloku-40/[/quote]
Takze v knihe Mrtva voda je, ze Ruske ponorky su o 30-40db hlucnejsie ako americke ponorky. Ktokolvek toto napisal, mal pravdu, ale, pravdu mam aj ja ked tvrdim, ze Ruske ponorky su tichsie ako americke ponorky. Urcite to znie ako kotradikcia, ale nie je. Nikde v knihe nie je konkretne napisane ktorych typov, modelov sa toto vyjadrenie tyka, ani ziadne ine blizsie udaje. Len, ze sa jedna o atomove ponorky, co je logicke, kedze diesel-elektricke americania nevyuzivaju. Nie je ani napisane, o ake obdobie sa jedna, absolutne nic blizsie co by nam pomohlo sa vyznat v tom co tvrdi a preco to tak tvrdi.
Mimochodom to, ze si tvrdil, ze Zaznobin siril, ze Ruske ponorky hucia ako kravy, toto si stale nijako nedolozil. Je sice spoluautorom kolektivu VP a tvrdenie ze su hlucnejsie o 30-40db by sa tak dalo vysvetlit, stale to tak nie je aj ked by to mohlo vyzerat ze slovickarim. Pretoze Ruske ponorky su tichsie ako americke, ale, zaroven su Ruske hlucnejsie o 30-40db ako americke, teda podla knihy pisanej v obdobi 80-90tych rokov.
O co ide. Je to jednoduche. Treba si uvedomit, ze tato kniha bola vydana v roku 2000 a tym padom mozeme predpokladat, ze bola pisana v 80tych-90tych rokoch (udaje o ponorkach z tohoto obdobia toto vyjadrenie presne potvrdzuju a presne s nim koreluju). Nizsie som spisal co to o ponorkach pouzivanych v tomto obdobi. Udaje su samozrejme odhadovane. Su tam zakladne udaje ako, z ktorej generacie je to ponorka, jej hlucnost pri roznych podmienkach a do ktoreho roka sluzila. Pekne vidiet ako hlucnost klesala s rokom kedy bola vyvinuta a zahajena vyroba. Dalej je strucny vypis jednodlitvych ponoriek podla generacii a do kedy sluzili, bez blizsich technickych udajov. Z tychto udajov mozeme vyvodit niekolko zaverov.
Ruske namornictvo stale pouziva az do dnesnych dni nielen najnovsie ponorky, ale aj ponorky tretej a dokonca druhej generacie. Samozrejme, tieto su modifikovane a modernizovane, ale ich zaklad ostava. Dalej je z udajov evidentne, ze do 90tych rokov bol pomer starych sluziacich ponoriek stale velmi vysoky a do 80tych rokov, do zaciatku 90tych rokov stale sluzili nielen vela ponoriek druhej generacie uplne prvych modifikacii, ale dokonca ponorky prvej generacie, cize povojnove ponorky, ktore boli zalozene na technologiach z druhej svetovej vojny.
V 80tych a 90tych rokoch bolo vyrobenych len 5 (80te roky) resp 14 (90te roky) ponoriek stvrtej generacie, co je zlomok z celej namornej flotily vtedy sluziacich ponoriek. Drviva vacsina ponoriek bola v tomto obdobi druhej generacie, niekolko malo z tretej generacie a niekolko dokonca z prvej generacie. Naproti tomu, v tomto obdobi sluzili v americkom namornictve uz len ich najmodernejsie ponorky, vsetky sluziace dodnes a su povazovane za ich ponorky poslednej generacie. To samozrejme sposobilo, ze drviva vacsina Ruskych ponoriek v tom obdobi bola zo starsich generacii ako tie americke a tym padom drviva vacsina flotily bola aj hlucnejsia a sedi aj to aj s tym, co bolo uvedene v tej knihe, ze o 30 az 40db.
Na druhu stranu mam pravdu aj ja, ked tvrdim, ze Ruske ponorky boli tichsie a aj stale su tichsie ako tie americke.
Improved Los Angeles a Ohio prisli koncom 70tych rokov zaciatkom 80tych rokov a su casovo zhodne s neskorsou Ruskou druhou generaciou a zaroven priblizne na rovnakej urovni hlucnosti. Priblizne v rovnakom obdobi prisli ale aj prve Ruske ponorky z tretej a stvrtej generacie, ktore su uz tichsie ako tieto americke ponorky. O nieco neskor prisli dalsie americke ponorky este o nieco modernejsie ako tie predosle, ale uz urovnou hlucnosti zaostavali za Ruskymi prvymi ponorkami tretej a stvrtej generacie. Ziadne nove ponorky americke namornictvo nema, zatial co Rusko prislo s dvoma dalsimi novymi triedami ponoriek stvrtej generacie a uz dokonca s ponorkami piatej generacie. Ak by sme sa drzali pravidla, ze s kazdou novou dizajnovou Ruskou ponorkou sa hlucnost znizila o 5db (podla E.V.Miasnikova), tak posledne Ruske ponorky maju hlucnost hlboko pod urovnou 80db, co je vyrazne pod urovnou americkych ponoriek. Samozrejme, toto je teoreticke, aj ked zalozene na realnych podkladoch.
Cize, vtrdenie, ze americke su tichsie o 30 az 40db plati relativne v dobe pisania knihy, pretoze vtedy bola drviva vacsina aktivnych Ruskych ponoriek z prvej a druhej generacie a mali vtedy len velmi male mnozstvo novych ponoriek, ktore sice boli tichsie, ale predstavovali len zlomok vo flotile. Oproti tomu vtedy uz mali americania len najnovsie ponorky, resp ich poslednu generaciu. Teda ano, vacsina Ruskej flotily boli hlucnejsie v tom konkretnom obdobi, ale to neznamena, ze Rusi nemali aj tichsie ponorky aj v tom konkretnom obdobi ako tie americke, len ich bolo malo. Tych zacalo byt ale casom stale viac a viac, pribudali modernejsie ponorky tretej a stvrtej generacie, ktore uz zacali mat vyrazny naskok v tichosti oproti americkym ponorkam, ale tychto ponoriek zacal byt vacsi pomer vo flotile oproti starsim hlucnejsim az neskor, az po napisani knihy. Tretiu a stvru generaciu maju Rusi tichsiu ako americka posledna generacia a zaroven poznamka, ak by sme ale porovnavali Ruske druhej generacie a americke predoslej generacie (ked by sme porovnavali rovnake generacie), opat by boli tichsie Ruske. Uz len dodam, ze Rusi maju uz aj ponorky piatej generacie a dalsie nove ponorky piatej generacie pripravuju, ktore su samozrejme este tichsie ako tie z tretej a stvrtej generacie.
To co tvrdim dokladam suhrnom udajov roznych ponoriek roznych tried z roznych obdobi. Vzhladom na citlivost udajov o ponorkach su tieto udaje orientacne, aspon podla mna, ale davaju predstavu a potvrdzuju co pisem nie len ja, ale aj rozne clanky, ale aj rozne udalosti, ktore sa realne stali a neustale deju a o ktorych pokracujem v clanku nizsie.
**Odhadovane dB**
Projekt 611 povojnova od 1952 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 1980tych
Projekt 629 povojnova od 1958 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 1990tych
Projekt 658 1generacia od 1958 140-145db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 120-125db pri 1kHz do 1991tych
Projekt 667A 2generacia od 1964 135-140db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 115-120db pri 1kHz do 1995tych
Projekt 667B 2generacia od 1972 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 2005teho
Projekt 667BD 2generacia od 1972 130-135db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 110-115db pri 1kHz do 1996teho
Projekt 667BDR 2generacia od 1974 125-130db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 105-110db pri 1kHz stale aktivne
Projekt 667BDRM 2generacia od 1981 120db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 105db pri 1kHz stale aktivne
Projekt 941 3generacia od 1979 125db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 105db pri 1kHz stale aktivne
Projekt 971 4generacia od 1980 110db pri 5-200Hz (db relative k 1Pa v 1 metre) 90db pri 1kHz stale aktivna
**Ruske ponorky z prvej generacie aktivne**
627/645 od 1957 sluzili do 1990
659 od 1960 do 1989
**Ruske ponorky z druhej generacie aktivne**
671 od 1967 stale aktivne
670 od 1966 do 1995
**Ruske ponorky z tretej generacie**
705 od 1968 do 1990
945 od 1972 stale aktivne
941 od 1981 stale aktivne
949 od 1975 stale aktivne
**Ruske ponorky stvrtej generacie**
971 od 1984 stale aktivne
885 od 2013 stale aktivne, zacali sa stavat skor v 90tych rokoch, zo stavbou po zmenach sa pokracovalo neskor
955 od 2008 stale aktivne, zacali sa stavat skor v 90tych rokoch, zo stavbou po zmenach sa pokracovalo neskor
**Ruske ponorky piatej generacie**
Belgorod od 2019 aktivne
Laika odhad aktivne od 2027
**Americke ponorky v aktivnej sluzbe**
Improved Los Angeles v prevadzke od 1976 105-110db
Ohio v prevadzke od 1979 102db
Seawolf v prevadzke od 1997 95db
Virginia v prevadzke od 2004 95db
Columbia v nedohladne
Dalsia zaujimava vec je, ze je velmi vela pripadov, kedy americke namornictvo nebolo schopne detekovat Ruske ponorky a to dokonca ani pri dlhodobom vystaveni. Je otazka, ci su Ruske ponorky tak tiche, alebo americke sonary tak hluche. Starsie pripady dokladam nizsie v clanku, na ktory som tu uz daval link, ale mozno ho malokto cital, tak som ho prelozil aspon translatorom (preto to moze byt miestami krkolomnejsie aj ked som robil miernu korekturu), odporucam, velmi zaujimave citanie. V tomto clanku su spomenute mnohe starsie pripady, nie len o hluku, ale aj o inych dolezitych vlastnostiach ponoriek, v ktorych su Ruske ponorky taktiez najlepsie, ako je napriklad ponor, ktory taktiez zabezpecuje aj sonarovu nezachytitelnost Ruskych ponoriek. Zaroven je v dnesnych turbulentnych dnoch kazdu chvilu pripad, kedy zapadne sonary Ruske ponorky nevedia najst, alebo sa im jednoducho stratia a tie sa objavia na uplne inom mieste. Americanom dokonca nepomaha ani podmorska siet sonarov.
**Tu je prilozeny spomenuty clanok, ktory reaguje na mytus o “hlucnych kravach” a zaroven potvrdzuje moje tvrdenia uvedene vyssie:**
"Bolo jednoducho zbytočné hovoriť o utajení prvých sovietskych jadrových ponoriek." Američania im dali hanlivú prezývku „revúce kravy“. Honba sovietskych inžinierov za inými vlastnosťami člnov (rýchlosť, hĺbka ponorenia, sila zbraní) situáciu nezachránila. Lietadlo, vrtuľník alebo torpédo boli aj tak rýchlejšie. A objavený čln sa zmenil na „hru“, pretože nemal čas stať sa „lovcom“.
„Začal sa riešiť problém znižovania hluku sovietskych ponoriek v osemdesiatych rokoch. Je pravda, že stále zostávali 3-4-krát hlučnejší ako americké jadrové ponorky triedy Los Angeles.
S takýmito tvrdeniami sa neustále stretávajú ruské časopisy a knihy venované domácim jadrovým ponorkám (NPS). Tieto informácie neboli prevzaté z nijakých oficiálnych zdrojov, ale z amerických a anglických článkov. Preto je strašný hluk sovietskych / ruských jadrových ponoriek jedným z mýtov Spojených štátov.
Je potrebné poznamenať, že nielen sovietski stavitelia lodí čelili problémom s hlukom, a ak sa nám podarilo okamžite vytvoriť bojovú jadrovú ponorku schopnú slúžiť, mali Američania vážnejšie problémy so svojimi prvorodenými. Nautilus mal veľa „detských chorôb“, ktoré sú charakteristické pre všetky experimentálne stroje. Jeho motor produkoval takú hladinu hluku, že sonary - hlavný prostriedok navigácie pod vodou - prakticky zhasli. Výsledkom bolo, že počas kampane v Severnom mori v oblasti zálivu. Špicbergy, sonary „prehliadli“ unášanú ľadovú kryhu, ktorá poškodila jediný periskop. V budúcnosti začali Američania bojovať za zníženie hluku. Aby to dosiahli, opustili člny s dvojitým trupom, prešli na člny jeden a pol a s jedným trupom a obetovali dôležité vlastnosti ponoriek: prežitie, hĺbku ponorenia, rýchlosť. U nás stavali dvojtrupové. Ale mýlili sa sovietski konštruktéri a jadrové ponorky s dvoma trupmi boli také hlučné, že ich bojové použitie stratilo zmysel?
Bolo by samozrejme dobré vziať údaje o hluku domácich a zahraničných jadrových ponoriek a porovnať ich. Je to však nemožné, pretože oficiálne informácie o tejto otázke sa stále považujú za tajné (stačí si spomenúť na bitevné lode v Iowe, pre ktoré boli skutočné charakteristiky zverejnené až po 50 rokoch). O amerických lodiach nie sú vôbec žiadne informácie (a ak sa objavia, malo by sa s nimi zaobchádzať rovnako opatrne ako s informáciami o rezervácii v Iowe LC). O domácich jadrových ponorkách niekedy existujú rozptýlené údaje. Aká je to však táto informácia? Tu sú štyri príklady z rôznych článkov:
1) Pri projektovaní prvej sovietskej jadrovej ponorky bol vytvorený súbor opatrení na zabezpečenie akustického tajomstva ... ... Pre hlavné turbíny však nebolo možné vytvoriť tlmiče. Výsledkom bol podvodný hluk jadrovej ponorky pr. 627 pri vysokých rýchlostiach stúpol na 110 decibelov.
2) SSGN 670. projektu mal na tú dobu veľmi nízku úroveň akustického podpisu (spomedzi sovietskych lodí s jadrovým pohonom druhej generácie bola táto ponorka považovaná za najtichšiu). Jeho hluk pri plnej rýchlosti v ultrazvukovom frekvenčnom rozsahu bol menej ako 80, v infrazvuku - 100, vo zvuku - 110 decibelov.
3) Pri vytváraní jadrovej ponorky tretej generácie bolo možné dosiahnuť zníženie hluku v porovnaní s člnmi predchádzajúcej generácie o 12 decibelov, alebo 3,4-krát.
4) Od 70. rokov minulého storočia znížili jadrové ponorky hluk v priemere o 1 dB za dva roky. Len za posledných 19 rokov - od roku 1990 do súčasnosti - sa priemerná hladina hluku amerických jadrových ponoriek znížila desaťkrát, z 0,1 Pa na 0,01 Pa.
Z týchto údajov o hladine hluku v zásade nemožno vyvodiť nijaký rozumný a logický záver. Zostáva nám preto jeden spôsob - analyzovať skutočné fakty o službe. Tu sú najznámejšie prípady zo služby domácich jadrových ponoriek.
1) Počas autonómnej plavby v Juhočínskom mori v roku 1968 dostala ponorka K-10 prvej generácie sovietskych jadrových raketových lodí (projekt 675) príkaz na zadržanie lietadlovej lode amerického námorníctva. Lietadlová loď Enterprise pokryla raketový krížnik Long Beach, fregaty a podporné lode. V bode návrhu bol kapitán 1. miesta R.V. Mazin priniesol ponorku cez obranné línie amerického poriadku priamo pod dno Enterprise. Ponorka sa schovala za hluk vrtúľ gigantickej lode a trinásť hodín sprevádzala údernú silu. V tomto období boli rozpracované výcvikové torpédové útoky na všetky zástavy rádu a boli urobené akustické profily (charakteristické zvuky rôznych lodí). Potom K-10 úspešne opustili rozkaz a na diaľku vypracovali cvičný raketový útok. V prípade skutočnej vojny by bola celá zlúčenina zničená voľbou: konvenčné torpéda alebo jadrový úder. Je zaujímavé, že americkí experti hodnotili projekt 675 extrémne nízko. Boli to tieto ponorky, ktoré pokrstili „Revúce kravy“. A boli to práve oni, čo lode americkej lietadlovej lode nedokázali odhaliť. Lode 675. projektu slúžili nielen na sledovanie hladinových lodí, ale niekedy „kazili život“ americkým služobným lodiam na jadrový pohon. Takže K-135 v roku 1967 počas 5,5 hodiny uskutočňovala nepretržité sledovanie SSBN „Patrick Henry“, pričom zostala sama nezistená.
2) V roku 1979, pri ďalšom zhoršení sovietsko-amerických vzťahov, uskutočnili jadrové ponorky K-38 a K-481 (projekt 671) bojovú službu v Perzskom zálive, kde v tom čase bolo až 50 lodí amerického námorníctva . Túra trvala 6 mesiacov. A.N. Shporko uviedol, že sovietske jadrové ponorky operovali v Perzskom zálive veľmi skryto: ak by ich americké námorníctvo na krátky čas našlo, nemohli by ich správne klasifikovať, nieto ešte organizovať prenasledovanie a praktizovať podmienené ničenie. Následne boli tieto závery potvrdené spravodajskými údajmi. Súčasne sa sledovanie lodí amerického námorníctva uskutočňovalo pri rôznych použitiach zbraní a ak by bolo nariadené, boli by odoslané ku dnu s pravdepodobnosťou blízkou 100%.
3) V marci 1984 uskutočňovali USA a Južná Kórea pravidelné každoročné námorné cvičenia Team Spirit. V Moskve a Pjongčangu pozorne sledovali cvičenia. Na sledovanie americkej údernej skupiny dopravcov, ktorá sa skladá z lietadlovej lode Kitty Hawk a siedmich vojnových lodí USA, bola ponorka jadrového torpéda K-314 (projekt 671, jedná sa o druhú generáciu jadrových ponoriek, ktorým sa tiež vyčíta hluk) a bolo vyslaných šesť vojnových lodí . O štyri dni neskôr sa K-314 podarilo lokalizovať údernú skupinu lietadlových lodí amerického námorníctva. Lietadlová loď bola nasledujúcich 7 dní monitorovaná, potom sa po objavení sovietskej jadrovej ponorky dostala do teritoriálnych vôd Južnej Kórey. „K-314“ zostal mimo teritoriálnych vôd.
Po strate hydroakustického kontaktu s lietadlovou loďou pokračoval čln pod velením kapitána 1. stupňa Vladimíra Evseenka v hľadaní. Sovietska ponorka smerovala na zamýšľané miesto lietadlovej lode, ale tam sa nenachádzala. Americká strana zachovala rozhlasové ticho.
.21. marca sovietska ponorka zaznamenala čudné zvuky. Aby sa situácia objasnila, čln vyplával na povrch do hĺbky periskopu. Hodiny boli skoro jedenásť. Podľa Vladimíra Evseenka bolo vidieť, že sa blížilo niekoľko amerických lodí. Bolo rozhodnuté sa potápať, ale už bolo neskoro. Bez povšimnutia posádky ponorky sa lietadlová loď s vypnutými navigačnými svetlami pohybovala rýchlosťou asi 30 km / h. K-314 bol pred Kitty Hawk. Zaznela rana a nasledovala ďalšia. Tím najskôr rozhodol, že kormidlovňa je poškodená, ale počas kontroly sa v priehradkách nenašla voda. Ako sa ukázalo, pri prvej zrážke bol stabilizátor ohnutý, pri druhej došlo k poškodeniu vrtule. Na pomoc jej bol poslaný obrovský remorkér „Mashuk“. Loď bola odtiahnutá do zálivu Chazhma, 50 km východne od Vladivostoku, kde mala podstúpiť opravu.
Zrážka bola nečakaná aj pre Američanov. Podľa nich po dopade videli ustupujúcu siluetu ponorky bez navigačných svetiel. Boli zdvihnuté dva americké protiponorkové vrtuľníky SH-3H. Pri sprevádzaní sovietskej ponorky na nej nezistili nijaké viditeľné vážne škody. Po náraze však bola ponorka deaktivovaná vrtuľa a začala strácať rýchlosť. Trup lietadlovej lode bol poškodený aj skrutkou. Ukázalo sa, že jeho dno bolo úmerné 40 m. Pri tomto incidente sa našťastie nikto nezranil. Kitty Hawk bola pred návratom do San Diega prinútená ísť na opravy na námornú základňu Subic Bay na Filipínach. Pri prehliadke lietadlovej lode sa našiel trup vrtule K-314 uviaznutý v trupe a tiež kúsky pohlcujúceho zvuku ponorky. Cvičenia boli obmedzené a incident spôsobil poriadny rozruch: americká tlač aktívne diskutovala o tom, ako mohla ponorka nepozorovane plávať v takej tesnej vzdialenosti od skupiny lietadlových lodí amerického námorníctva, ktorá uskutočňovala cvičenia vrátane protiponorkovej vojny.
4) V zime 1996, 150 míľ od Hebríd. Ruské veľvyslanectvo v Londýne sa 29. februára obrátilo na velenie britského námorníctva so žiadosťou o poskytnutie pomoci členovi posádky ponorky 671RTM (kód „Pike“, druhá generácia +), ktorý podstúpil operáciu na odstránenie apendicitídy na palube lode, po ktorej nasleduje peritonitída (jej ošetrenie je možné len za podmienok nemocnice). Pacienta čoskoro presmeroval na breh vrtuľník Lynx od torpédoborca Glasgow. Britských médií sa však prejav námornej spolupráce medzi Ruskom a Spojeným kráľovstvom až tak nedotkol, pretože vyjadrili znepokojenie nad tým, že počas rokovaní v Londýne v severnom Atlantiku v oblasti, kde sa nachádzala ponorka ruského námorníctva , Protiponorkové manévre NATO (mimochodom, zúčastnil sa ich EM „Glasgow“). Ale loď s jadrovým pohonom bola spozorovaná až potom, čo sa vynorila na povrch, aby preniesla námorníka k vrtuľníku. Podľa Timesov ruská ponorka preukázala svoju tajnosť pri sledovaní protiponorkových síl v aktívnom pátraní. Je pozoruhodné, že Briti v oficiálnom vyhlásení pre médiá pôvodne pripísali Pikeovej modernejší (tichší) projekt 971 a až neskôr pripustili, že si podľa vlastných vyhlásení nemohli všimnúť hlučný sovietsky čln , Projekt 671RTM.
5) Na jednom z výcvikových areálov SF neďaleko zálivu Kola sa 23. mája 1981 zrazila sovietska jadrová ponorka K-211 (SSBN 667-BDR) s americkou ponorkou triedy Sturgeon. Americká ponorka vrazila do zadnej časti K-211 s kormidlovňou, zatiaľ čo vypracúvala prvky bojového výcviku. Americká ponorka v oblasti zrážky nevyplávala na povrch. O niekoľko dní neskôr sa však v oblasti základne britského námorníctva Holy-Lough objavila americká jadrová ponorka s výrazným poškodením kabíny. Naša ponorka vyplávala na povrch a na základňu prišla sama. Tu na ponorku čakala komisia, ktorú tvorili odborníci z priemyslu, námorníctva, dizajnéri a vedy. K-211 bol ukotvený a tam sa pri prehliadke našli otvory v dvoch zadných nádržiach hlavného predradníka, poškodenie vodorovného stabilizátora a pravých listov rotora. V poškodených nádržiach sa našli zapustené skrutky, kúsky plexu a kov z kabíny ponorky amerického námorníctva. Okrem toho komisia pre jednotlivé podrobnosti dokázala, že sa sovietska ponorka zrazila presne s americkou ponorkou triedy Sturgeon. Obrovský SSBN pr 667, rovnako ako všetky SSBN, nebol navrhnutý na ostré manévre, ktorým sa americká jadrová ponorka nedokázala vyhnúť, takže jediným vysvetlením tohto incidentu je, že Sturgeon nevidel a ani nemal podozrenie, že sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti okolie K - 211. Je potrebné poznamenať, že ponorky triedy Sturgeon boli navrhnuté špeciálne na boj s ponorkami a niesli príslušné moderné pátracie vybavenie.
Treba poznamenať, že kolízie ponoriek nie sú neobvyklé. Poslednou pre domáce a americké jadrové ponorky bola zrážka neďaleko ostrova Kildin v ruských teritoriálnych vodách 11. februára 1992 jadrová ponorka K-276 (uvedená do služby v roku 1982), pod velením kapitána druhého stupňa I. Lokta sa zrazila s americkou jadrovou ponorkou Baton Rouge („Los Angeles“), ktorá vo cvičebnom priestore sledovala lode ruského námorníctva, minul ruskú jadrovú ponorku. V dôsledku zrážky došlo k poškodeniu kabíny pri „Krabovi“. Poloha americkej jadrovej ponorky sa ukázala byť zložitejšou, sotva sa dokázala dostať na základňu, po čom bolo rozhodnuté čln neopraviť, ale stiahnuť z flotily.
6) Azda najvýraznejším fragmentom v životopise lodí Projektu 671RTM bola ich účasť na veľkých operáciách Aport a Atrina, ktoré uskutočnila 33. divízia v Atlantiku, a výrazne otriasla dôverou Spojených štátov v schopnosť ich námorníctva vyriešiť protiponorkové misie.
.29. mája 1985 opustili Zapadnaja Litsa tri ponorky Project 671RTM (K-502, K-324, K-299) a ponorka K-488 (Project 671RT) 29. mája 1985. Neskôr sa k nim pripojili jadrovou ponorkou projektu 671 - K-147. Samozrejme, výstup celej zmesi jadrových ponoriek do oceánu pre americké námorné spravodajstvo nemohol zostať bez pozornosti. Začalo sa intenzívne pátranie, ktoré však neprinieslo očakávané výsledky. Zároveň tajne pôsobiace sovietske lode s jadrovým pohonom samotné sledovali raketové ponorky amerického námorníctva v oblasti ich bojových hliadok (napríklad jadrová ponorka K-324 mala tri sonarové kontakty s americkou jadrovou loďou). ponorka s celkovým trvaním 28 hodín. A K-147 je vybavený najnovším sledovacím systémom pre jadrovú ponorku po prebudení, s použitím uvedeného systému a akustických prostriedkov, vykonal šesťdňové (!!!) sledovanie amerického SSBN „Simon Bolivar.“ Ponorky navyše študovali taktiku amerických protiponorkových lietadiel. Američanom sa podarilo nadviazať kontakt až s už sa vracajúcim na základňu K -488 1. júla sa skončila operácia Aport.
7) V marci až júni 1987 uskutočnili operáciu zblízka „Atrina“, ktorej sa zúčastnilo päť ponoriek projektu 671RTM - K-244 (pod velením kapitána druhej hodnosti V. Alikova), K- 255 (pod velením kapitána druhej hodnosti B.Yu. Muratova), K-298 (pod velením kapitána druhej hodnosti Popkov), K-299 (pod velením kapitána druhá hodnosť NIKľujev) a K-524 (pod velením kapitána druhej hodnosti AFSmelkova) ... Američania sa síce dozvedeli o stiahnutí jadrových ponoriek zo Zapadnaja Litsa, ale stratili lode v severnom Atlantiku. Znovu sa začal „kopijský rybolov“, na ktorý prilákali prakticky všetky protiponorkové sily americkej atlantickej flotily - pobrežné a palubné lietadlá, šesť protiponorkových jadrových ponoriek (okrem ponoriek, ktoré už nasadili námorné sily USA) sily v Atlantiku), 3 výkonné skupiny na hľadanie lodí a 3 najnovšie lode typu „Stolworth“ (hydroakustické pozorovacie lode), ktoré pomocou silných podvodných výbuchov vytvorili hydroakustický impulz. Do pátracej operácie boli zapojené lode britskej flotily. Podľa príbehov veliteľov domácich ponoriek bola koncentrácia protiponorkových síl taká veľká, že sa zdalo nemožné plávať na čerpanie vzduchu a na rádiovú komunikáciu. Pre Američanov boli tí, ktorí v roku 1985 zlyhali, potrebovali získať späť svoju tvár. Napriek tomu, že do oblasti boli vtiahnuté všetky možné protiponorkové sily amerického námorníctva a jeho spojencov, jadrovým ponorkám sa podarilo nepozorovane dostať do oblasti Sargasového mora, kde bol nakoniec objavený sovietsky „závoj“. Američanom sa podarilo nadviazať prvé krátke kontakty s ponorkami iba osem dní po začiatku operácie Atrina. Jadrové ponorky projektu 671RTM sa zároveň mylne považovali za strategické raketové ponorky, čo iba zvýšilo obavy amerického námorného velenia a politického vedenia krajiny (treba pripomenúť, že tieto udalosti padli na vrchol studenej vojny, ktoré sa kedykoľvek mohli zmeniť na „horúce“). Počas návratu na základňu, aby sa odpútali od protiponorkových zbraní amerického námorníctva, mohli velitelia ponoriek používať tajné prostriedky hydroakustických protiopatrení, až do tej chvíle sa sovietske jadrové ponorky úspešne skrývali pred protiponorkovými silami výlučne kvôli k vlastnostiam samotných ponoriek.
Úspešnosť operácií Atrina a Aport potvrdili predpoklad, že americké námorné sily nebudú pri veľkom využívaní moderných jadrových ponoriek Sovietskym zväzom schopné proti nim podniknúť žiadne účinné protiopatrenia.
Ako vidíme z dostupných skutočností, americké protiponorkové sily neboli schopné zabezpečiť detekciu sovietskych jadrových ponoriek vrátane prvých generácií a ochrániť svoje námorníctvo pred náhlymi údermi z hlbín. A všetky vyhlásenia, že „bolo jednoducho zbytočné hovoriť o utajení prvých sovietskych jadrových ponoriek“, nemajú žiadny základ.
**Teraz sa pozrime na mýtus, že vysoká rýchlosť, manévrovateľnosť a hĺbka potápania neposkytujú žiadne výhody. A opäť sa obrátime k známym skutočnostiam:**
1) V septembri až decembri 1971 uskutočnila sovietska jadrová ponorka Projektu 661 (číslo K-162) svoju prvú cestu k úplnej autonómii bojovou cestou z Grónskeho mora do brazílskeho priekopy. V októbri ponorka zachytila údernú formáciu lietadlových lodí amerického námorníctva, pričom na čele bola lietadlová loď „Saratoga“. Ponorku zbadali na krycích lodiach a pokúsila sa odohnať. Za normálnych podmienok by ostreľovanie ponorky znamenalo narušenie bojovej misie, v tomto prípade však nie. K-162 vyvinul pod vodou rýchlosť viac ako 44 uzlov. Pokusy o výjazd z K-162 alebo o únik v rýchlosti boli neúspešné. Saratoga nemal šance s maximálnym dojazdom 35 uzlov. V priebehu mnohých hodín prenasledovania sovietska ponorka vypracovala výcvik torpédových útokov a niekoľkokrát vystúpila do výhodného uhla pre odpaľovanie rakiet Ametyst. Najzaujímavejšie však je, že ponorka manévrovala tak rýchlo, že si Američania boli istí, že ich prenasleduje „vlčia svorka“ - skupina ponoriek. Čo to znamená? To naznačuje, že vzhľad člna na novom námestí bol pre Američanov taký neočakávaný, alebo skôr neočakávaný, že to považovali za kontakt s novou ponorkou. Následne by v prípade nepriateľstva Američania hľadali a štrajkovali o porážku na úplne inom námestí. Je teda takmer nemožné nevyhnúť sa útoku, ani zničiť ponorku za prítomnosti vysokorýchlostnej ponorky.
2) Na začiatku 80. rokov. Jedna z jadrových ponoriek ZSSR, ktorá operovala v severnom Atlantiku, zaznamenala akýsi rekord, 22 hodín sledovala loď „potenciálneho nepriateľa“ s jadrovým pohonom, ktorá sa nachádzala v zadnom sektore sledovacieho objektu. Napriek všetkým pokusom veliteľa ponorky NATO o zmenu situácie nebolo možné odhodiť nepriateľa „z chvosta“: sledovanie bolo zastavené až potom, keď veliteľ sovietskej ponorky dostal príslušné príkazy z brehu . Tento incident sa stal s jadrovou ponorkou projektu 705 - možno najkontroverznejšou a najvýraznejšou loďou v histórii budovania sovietskej ponorky. Tento projekt si zaslúži samostatný článok. Jadrové ponorky projektu 705 mali maximálnu rýchlosť, ktorá je porovnateľná s rýchlosťou univerzálnych a protiponorkových torpéd „potenciálnych protivníkov“, ale čo je najdôležitejšie, vzhľadom na zvláštnosti elektrárne (žiadny zvláštny prechod na zvýšené parametre hlavného bola vyžadovaná elektráreň so zvyšujúcou sa rýchlosťou, ako to bolo v prípade ponoriek s reaktormi poháňanými vodou), boli schopné vyvinúť plný zdvih za pár minút, pričom mali charakteristiky zrýchlenia „v lietadle“. Značná rýchlosť umožnila na krátky čas vstúpiť do „tieňového“ sektoru ponorky alebo povrchovej lode, aj keď „Alfa“ bola predtým detekovaná nepriateľskou hydroakustikou. Podľa spomienok kontradmirála Bogatyreva, ktorý bol v minulosti veliteľom K-123 (projekt 705K), mohla ponorka zapnúť náplasť, ktorá je obzvlášť dôležitá pri aktívnom sledovaní „nepriateľa“ a jeho ponoriek za druhou. "Alfa" neumožňovala iným ponorkám vstúpiť na kurz za zákrutami (to znamená v oblasti hydroakustického tieňa), ktoré sú obzvlášť výhodné na sledovanie a uskutočňovanie náhlych zásahov torpéda.
Vysoká manévrovateľnosť a rýchlostné charakteristiky jadrovej ponorky Projekt 705 umožnili ďalším protiútokom praktizovať účinné manévre úniku od nepriateľských torpéd. Najmä ponorka mohla cirkulovať pri maximálnej rýchlosti o 180 stupňov a po 42 sekundách sa mohla začať pohybovať v opačnom smere. Velitelia jadrových ponoriek projektu 705 A.F. Zagryadskiy a A.U. Abbasov uviedol, že takýto manéver umožnil pri postupnom zvyšovaní rýchlosti na maximum a súčasnom vykonaní zákruty so zmenou hĺbky prinútiť nepriateľa, ktorý ich sledoval v režime hľadania hluku, stratiť cieľ a sovietsku jadrovú ponorku ísť „do chvosta“ nepriateľa „bojovníkom“.
Jadrová ponorka K-278 Komsomolets
3) 4. augusta 1984 sa jadrová ponorka K-278 „Komsomolets“ bezprecedentne ponorila do dejín svetovej námornej navigácie - šípky jej hĺbkomerov najskôr zamrzli na hranici 1000 metrov a potom ju prekročili. K-278 sa plavil a manévroval v hĺbke 1027 metrov a v hĺbke 1000 metrov strieľal z torpéd. Novinárom sa to zdá byť obvyklým rozmarom sovietskej armády a konštruktérov. Nerozumejú, prečo musia dosiahnuť také hĺbky, ak sa v tom čase Američania obmedzili na 450 metrov. Aby ste to dosiahli, musíte poznať oceánsku hydroakustiku. Zvyšovanie hĺbky nelineárnym spôsobom znižuje schopnosť detekcie. Medzi hornou, silne zahriatou vrstvou oceánskej vody a spodnou, chladnejšou, leží takzvaná vrstva teplotného skoku. Ak je zdroj zvuku povedzme v studenej hustej vrstve, nad ktorou je teplá a menej hustá vrstva, odráža sa zvuk od hranice hornej vrstvy a šíri sa iba v spodnej studenej vrstve. Horná vrstva je v tomto prípade „zóna ticha“, „tieňová zóna“, do ktorej neprenikne hluk z ponorkových vrtúľ. Jednoduché zameriavače zvuku povrchovej protiponorkovej lode ju nebudú môcť nájsť a ponorka sa môže cítiť bezpečne. V oceáne môže byť niekoľko takýchto vrstiev a každá vrstva navyše ukrýva ponorku. Osa zvukového kanála Zeme má ešte väčší úkryt, pod ktorým bola pracovná hĺbka K-278. Aj Američania pripustili, že nebolo možné detegovať jadrové ponorky v hĺbke 800 m a viac akýmkoľvek spôsobom. A protiponorkové torpéda nie sú určené do takej hĺbky. K-278 idúci v pracovnej hĺbke bol teda neviditeľný a nezraniteľný.
Vznikajú potom otázky týkajúce sa dôležitosti maximálnych rýchlostí, hĺbky ponoru a manévrovateľnosti pre ponorky?
A teraz uvedieme vyhlásenia úradníkov a inštitúcií, ktoré ruskí novinári z nejakého dôvodu radšej ignorujú.
Podľa vedcov z MIPT citovaných v práci „Budúcnosť ruských strategických jadrových síl: diskusia a argumenty“ (vydavateľstvo Dolgoprudnyj, 1995), aj za najpriaznivejších hydrologických podmienok (pravdepodobnosť ich výskytu v severných moriach nie je viac než 0,03), jadrová ponorka pr. 971 (pre porovnanie: sériová výstavba začala v roku 1980) je možné odhaliť americkými jadrovými ponorkami Los Angeles s GAKAN / BQQ-5 na vzdialenosť najviac 10 km. Za menej priaznivých podmienok (tj. S 97% poveternostných podmienok v severných moriach) je nemožné odhaliť ruské jadrové ponorky.
Existuje aj vyhlásenie významného amerického námorného analytika N. Polmorana, ktoré zaznelo na pojednávaní vo Výbore pre národnú bezpečnosť Snemovne reprezentantov Kongresu USA: „Vzhľad ruských člnov 3. generácie demonštroval, že sovietski lodiari hluk uzavreli medzera oveľa skôr, ako sme si dokázali predstaviť ... Podľa amerického námorníctva bola pri prevádzkových rýchlostiach rádovo 5 - 7 uzlov úroveň hluku ruských ponoriek 3. generácie zaznamenaná prostriedkami amerického prieskumu sonarom nižšia ako hladina hluku najvyspelejších jadrových ponoriek amerického námorníctva, ako napríklad Improved Los Angeles. „
Podľa šéfa operačného oddelenia amerického námorníctva admirála D. Burda (Jeremi Boorda) vyrobeného v roku 1995 nie sú americké lode schopné sprevádzať ruské jadrové ponorky tretej generácie rýchlosťou 6 až 9 uzlov.
To je pravdepodobne dosť na to, aby sa tvrdilo, že ruské „revúce kravy“ sú schopné plniť úlohy, ktoré im čelia, pred akýmkoľvek odporom nepriateľa.
**Este len narychlo tri clanky z posledneho obdobia:**
1.Americké protiponorkové lietadlá sa neúspešne pokúšajú nájsť ruskú ponorku v oblasti parkoviska AUG.
Americké protiponorkové letectvo tretí deň neúspešne hľadalo pri pobreží Cypru ruskú ponorku. Podľa údajov otvorených monitorovacích zdrojov sa v oblasti Stredozemného mora, ktorá sa nachádza medzi Cyprom a sýrskym pobrežím, už tretí deň po sebe americké protiponorkové lietadlá snažia nájsť ruskú ponorku, ktorá by mohla ohroziť medzinárodná AUG smerujúca do tejto oblasti. Hliadkové operácie sa výrazne zintenzívnili po tom, ako sa AUG priblížila k vchodu a dokončila priechod cez Gibraltársky prieliv, pretože táto oblasť Stredozemného mora bude ďalším bodom zastavenia vojnových lodí.
2.Ruská jadrová ponorka unikajúca z amerických lodí v Atlantiku, už pri pobreží USA
Ruská jadrová ponorka, ktorá sa skrýva pred loďami NATO v Atlantickom oceáne, už pri pobreží Spojených štátov. Informačné zdroje predtým uvádzali, že lode NATO sa pokúšali začať sledovať ruskú jadrovú ponorku a dokonca sa dopracovali k jej sledovaniu, tá však z nich úspešne unikla a dostala sa do vôd Atlantického oceánu. Súdiac podľa smeru postupu a uplynulého času, ruská jadrová ponorka vyzbrojená jadrovými hlavicami je už pri pobreží Spojených štátov, úspešne plní svoje pridelené úlohy a americké spravodajské služby zostávajú nepovšimnuté.
3.Dokladam este zaujimavy nedavny clanok zvrejeneny na stranke armadnymagazin.sk z jula 2021
**„Šialený Ivan“: čím ruské ponorky udivujú svet?**
Rusko, 21.júl 2021 (AM) – Dňa 24. júna 2021 sa holandská fregata Eversten ponáhľala na námorné manévre NATO See Breeze (Morský vietor). Plavila sa v neutrálnych vodách Čierneho mora, no zrazu prudko zmenila smer a plnou parou si to nasmerovala ku Krymskému mostu. Keď sa nad ňou v momente objavili ruské bombardéry, fregata sa im snažila stratiť, no Rusi ju aj tak „zasiahli“. Svojimi rušičkami, po čom museli holandskí námorníci päť hodín opravovať lodnú elektroniku.
Holanďania sa asi snažili zopakovať „hrdinstvo“ britských námorníkov torpédoborca Defender, ktorí sa podujali na provokáciu pri Sevastopole a pritiahli na seba varovnú paľbu z ruského hliadkového člna.
Po prvýkrát v histórii sa tri jadrové ponorky vynorili vedľa seba spod ľadu v Arktíde.
Ruská odveta
Dva dni po incidente pri krymskom pobreží Rusko prihnalo do Stredozemného mora loďstvo a letectvo a spustilo tam neplánované cvičenie. Všetko prebiehalo vedľa ostrova Cyprus, čo bolo 30 km od britskej vlajkovej lietadlovej lode Queen Elizabeth, ktorá je najnovším lietadlovým krížnikom Spojeného kráľovstva. Kvôli ruským manévrom začala „Kráľovnej Alžbete“ odchádzať drahá elektronika.
Britské námorníctvo dnes neprežíva najlepšie časy. Kazia sa motory jeho torpédoborcov, atómové ponorky majú zrážky s obchodnými loďami…
Ruská ren.tv uvádza, že ruskí ponorkoví námorníci sú v majstrovstve evidentne lepší ako ich zahraniční kolegovia. V internete sa dá nájsť video, na ktorom ruský ponorkový krížnik manévruje v plytkých vodách Fínskeho zálivu len niekoľko metrov od estónskych jachtárov. A v júli 2020 sa ponorka s dvojhlavým orlom vynorila v susedstve s turistickou loďou neďaleko Švédska. Počiatočné prekvapenie cudzincov sa v momente zmenilo na obdiv.
Hra na mačku a myš
Čo vieme o živote ponorkových námorníkov? Asi len, že je to ťažká služba, obsahujúca tajné operácie s dlhodobým pobytom pod vodou. Námorníci však mávajú v službe aj profesionálne kratochvíle. Napríklad, ruskí i americkí námorníci veľmi často usporadúvajú neoficiálne súťaže. Nazývajú ich hrou „na mačku a myš“. Ich pravidlo je jednoduché: treba sa nepozorovane prikradnúť k plavidlu alebo k základni protivníka, pričom tak, aby ťa neodhalil svojimi hydroakustickými prístrojmi. Tu treba pripomenúť situácie, keď Rusi dlhý čas nebadane preležali na morskom dne pri pobreží Floridy, Kalifornie a Aljašky.
Nehlučná „Alrosa“
Vojenské námorníctvo RF disponuje technológiami nehlučných ponoriek na čerpadlový pohon. Spočiatku boli použité na ponorke „Alrosa“, ktorá je doteraz v službe. Podľa Aleksandra Stepanova, táto technológia sa dnes široko využíva tak na dieselelektrických, ako aj na atómových ponorkách. Ruské ponorky prvej a druhej generácie zaostávali za zahraničnými, čo súviselo s technologickým zaostávaním v hydroakustike a vysokej hlučnosti agregátov. Tie súčasné už za nimi nezaostávajú, v mnohom ich dokonca prekonávajú.
Modelový rad
Lídrom podľa nízkej viditeľnosti je ruská dieselelektrická ponorka typu „Lada“. Na druhom mieste sú ponorky typu „Varšavianka“. V NATO ich nazývajú „čiernymi dierami“. Tieto plavidlá sa akoby rozplynú v oceáne a stanú sa neviditeľnými pre radary protivníka.
„Varšavianka“ má aj nedostatok, vlastný všetkým dieselelektrickým ponorkám: každé štyri dni musí vyplávať na hladinu na dobytie akumulátorov. Toto však nemusí robiť ponorkový krížnik typu „Borej“. Je to ponorka štvrtej generácie, skutočný technický zázrak. Dokáže sa ponoriť do hĺbky 480 metrov a prežije pod hladinou 90 dní. Borej je v prvom rade predurčený na ničenie pobrežných objektov protivníka strategickými raketami. Ruské ponorkové krížniky sú dnes najlepšie na svete. Najväčším je 184 metrov dlhý „Belgorod“, čo sú na dĺžku dve futbalové ihriská. Ruské ponorky sú rekordérmi aj v hĺbke ponoru, v manévrovateľnosti a rýchlosti.
Šialený Ivan
Schopnosti ruských námorníkov ohromovali v každom čase. V USA si pre nich počas studenej vojny vymysleli špeciálne pomenovanie – „Šialený Ivan“. Dôvodom bolo, že sovietske ponorky uskutočňovali manévre s prudkými zmenami kurzov, vrátane 180 stupňových obrátok. Robili to na skontrolovanie sonarmi tzv. mŕtvej zóny, ktorá je za ponorkou.
„Ak je ponorka zozadu sledovaná, tak z kormových uhlov protivníka nevidí. Aby to eliminovala, periodicky robí obrátku od dovtedajšieho smeru,“ povedal Aleksandr Stepanov.
**Zaver:**
Ako vidiet, vsetko to, co som ja spisal sa uplne zhoduje s clankami, ktore som nasiel na internete, a nie len s clankami, ale aj s udalostami, ktore sa stali a aj s vyjadreniami roznych odbornikov, ktori su tu spomenuti. Vsade bolo spomenute, ze uz pri druhej generacii mali americania problem (Ruske modernizacie), ale ze s prichodom tretej generacie Ruskych ponoriek uz nevedeli drzat s nimi krok. Opakujem, Ruske ponorky su tichsie ako americke, alebo ktorekolvek ine a mytus o huciacich kravach je len mytus, propaganda. Zaroven, Ruske ponorky su lepsie ako americke alebo ktorekolvek ine a to aj vo vsetkych ostatnych parametroch a oblastiach.