na križovatke ulíc Bottova – Chalupkova
Ján Botto
Obraz Slovenska
Na Tatru smutnú tri orly leteli,
by svoje kraje zakliate videli.
Na končúr skaly jeden si vysadol,
stade pustinu hmlou prikrytú zhliadol,
slzy mu padli na Tatru snehovú,
zaspieval pieseň, pieseň to smútkovú.
Hustú hmlu táto krížom prerazila,
až sa zakliatym do uší vrazila.
Nakríž sa zblyslo, hrom zámky zatriasol
a hľa, zakliaťa jeden povraz prasol. —
Už si Slováci oči pretierajú,
už si aj mocné ruky podávajú.
Z Tatry vrcholca, nad hmlou čumiaceho,
spustil sa orol do sveta šíreho,
kde teraz letí, veď búrka hurtuje,
veď víchor perá mu povypraskuje? —
Širokým svetom len ďalej putuje,
nič sa tých jasných hromov nestrachuje.
Oj, ide bratom bratov ukazovať,
ide on celé Slovanstvo spojovať. —
Tretí sa orol pustí letom tuhým,
dačo vážneho nesie bratom druhým,
sadne medzi nich, vážne im povedá:
„Nastúpme cestu, Boh nám zhynúť nedá,
lež z seba najprv vymrštime hada,
bo táto cesta len človeka žiada.
Ľahko sipiace šelmy premôžeme
na ceste, aj tie Balkány prejdeme,
keď mužským krokom na cestu kročíme!
Verte, tak Tatre temä ovenčíme!“
Keď to povedal, hrom praskotal dolu,
lež neublížil žiadnemu v tom kolu:
len hniezdo spálil, ktoré milovali,
z ktorého mladé kriela sprobúvali.
A z rumov pustých pustili sa letom
synovia Tatier, ta! tým šírym svetom.
Na práchne iskra sa, hľa, rozsypala,
lež ho v viac mestách pozapaľovala.
Oj, už Tatranci na cestu kročili,
ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili!
Oj, už sa Tatre to temä zblyšťalo,
ktoré prikryté hmlou predtým bývalo!
Oj, prišla doba, ktorú vždy čakali,
o ktorej dávno dosť prorokúvali!
Oj, svitol im deň, ktorý nezapadne,
vykvitol im kvet, ktorý neuvädne! —
[quote="pid:25515, uid:127"]na križovatke ulíc Bottova – Chalupkova[/quote]
[quote="pid:25532, uid:312"]Chalupka - Mor ho![/quote]
Ján Botto
Obraz Slovenska
Na Tatru smutnú tri orly leteli,
by svoje kraje zakliate videli.
Na končúr skaly jeden si vysadol,
stade pustinu hmlou prikrytú zhliadol,
slzy mu padli na Tatru snehovú,
zaspieval pieseň, pieseň to smútkovú.
Hustú hmlu táto krížom prerazila,
až sa zakliatym do uší vrazila.
Nakríž sa zblyslo, hrom zámky zatriasol
a hľa, zakliaťa jeden povraz prasol. —
Už si Slováci oči pretierajú,
už si aj mocné ruky podávajú.
Z Tatry vrcholca, nad hmlou čumiaceho,
spustil sa orol do sveta šíreho,
kde teraz letí, veď búrka hurtuje,
veď víchor perá mu povypraskuje? —
Širokým svetom len ďalej putuje,
nič sa tých jasných hromov nestrachuje.
Oj, ide bratom bratov ukazovať,
ide on celé Slovanstvo spojovať. —
Tretí sa orol pustí letom tuhým,
dačo vážneho nesie bratom druhým,
sadne medzi nich, vážne im povedá:
„Nastúpme cestu, Boh nám zhynúť nedá,
lež z seba najprv vymrštime hada,
bo táto cesta len človeka žiada.
Ľahko sipiace šelmy premôžeme
na ceste, aj tie Balkány prejdeme,
keď mužským krokom na cestu kročíme!
Verte, tak Tatre temä ovenčíme!“
Keď to povedal, hrom praskotal dolu,
lež neublížil žiadnemu v tom kolu:
len hniezdo spálil, ktoré milovali,
z ktorého mladé kriela sprobúvali.
A z rumov pustých pustili sa letom
synovia Tatier, ta! tým šírym svetom.
Na práchne iskra sa, hľa, rozsypala,
lež ho v viac mestách pozapaľovala.
Oj, už Tatranci na cestu kročili,
ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili!
Oj, už sa Tatre to temä zblyšťalo,
ktoré prikryté hmlou predtým bývalo!
Oj, prišla doba, ktorú vždy čakali,
o ktorej dávno dosť prorokúvali!
Oj, svitol im deň, ktorý nezapadne,
vykvitol im kvet, ktorý neuvädne! —