Milan Markovič: Málokomu doteraz došlo, že dôležité je to, ako sa naučíme s tým vírusom žiť
Pomerne často počúvam „tutovkový“ argument, ktorý by mal totálne uzemniť všetkých, čo si dovolia zapochybovať o primeranosti a racionalite „opatrení“. Aj celkom nedávno dáma v najlepších rokoch tuto z našej štvrte opáčila: – No, ale predsa len, iste vám nemôže byť jedno, že tu máme tie tisícky mŕtvych!
Prikyvujem, súhlasím a odpovedám: – Naozaj mi to nie je jedno, mladá pani. A možno vás ešte viac vystraší, keď vám poviem, že ľudia vždy zomierali a vždy zomierať budú. A či už uveríte, alebo nie, zomriete aj vy a zomriem aj ja. Je to napokon naša jediná stopercentná istota, hoci priznávam – pomerne morbídna. Ide vlastne len o jedno: žiť tak, aby sme tento nevyhnutný proces zbytočne neurýchľovali.
Podľa výrazu tváre i rozpačitej reči tela si dáma tú poslednú vetu, zrejme s námahou, zaradila do databázy a nie som si istý, či po nej ešte niekedy siahne.
Nepoznám nikoho, kto by len tak mávol rukou nad počtom tých obetí, nech by už v skutočnosti bola príčina ich smrti akákoľvek.
Hoci je pravdepodobné, že práve takto mávajú všetci tí, čo si za živý svet nevedia vysvetliť, že na Slovensku (5,4 mil. obyvateľov) už zomrelo viac ako 12,5 tisíc ľudí, kým, povedzme, v Dánsku (5,8 mil.) 2,5 tisíc. Žeby dajako lepšie s tým vírusom bojovali?
Boj s vírusom dávam na rovnakú úroveň ako napríklad boj so severozápadným vetrom. Či boj s prírodou. Aj to sme tu už mali – „Poručíme větru, dešti“. Nejako to už utíchlo. Ktovie prečo.
Je to prapodivné, ale málokomu doteraz došlo, že dôležité je to, ako sa naučíme s tým vírusom žiť.
Tak ako so státisícmi iných vírusov, baktérií, kvasiniek a ďalších mikroorganizmov, ktoré sú súčasťou prírody a teda i našou súčasťou. O viacerých už vieme, na iné (najmä tie novšie, tobôž nami samými skonštruované) si treba zvyknúť, spoznať ich a prispôsobiť sa ich prítomnosti – napríklad tak, že im u seba neponúkneme to najprívetivejšie prostredie a dáme na vedomie, že sme na ne pripravení.
Prinajmenšom životosprávou, odolnou psychikou a životom bez stresov.
Naozaj je to tak ťažko pochopiteľné?
Čo ja viem…
https://www.40plus.sk/milan-markovic-ako-sa-naucime-s-tym-virusom-zit/?fbclid=IwAR3Mo0b-ikee4uKu9s1o_UTEKWH_4enk071U_9Spd4j9rcADgwqjg189zLM
Milan Markovič: Málokomu doteraz došlo, že dôležité je to, ako sa naučíme s tým vírusom žiť
Pomerne často počúvam „tutovkový“ argument, ktorý by mal totálne uzemniť všetkých, čo si dovolia zapochybovať o primeranosti a racionalite „opatrení“. Aj celkom nedávno dáma v najlepších rokoch tuto z našej štvrte opáčila: – No, ale predsa len, iste vám nemôže byť jedno, že tu máme tie tisícky mŕtvych!
Prikyvujem, súhlasím a odpovedám: – Naozaj mi to nie je jedno, mladá pani. A možno vás ešte viac vystraší, keď vám poviem, že ľudia vždy zomierali a vždy zomierať budú. A či už uveríte, alebo nie, zomriete aj vy a zomriem aj ja. Je to napokon naša jediná stopercentná istota, hoci priznávam – pomerne morbídna. Ide vlastne len o jedno: žiť tak, aby sme tento nevyhnutný proces zbytočne neurýchľovali.
Podľa výrazu tváre i rozpačitej reči tela si dáma tú poslednú vetu, zrejme s námahou, zaradila do databázy a nie som si istý, či po nej ešte niekedy siahne.
Nepoznám nikoho, kto by len tak mávol rukou nad počtom tých obetí, nech by už v skutočnosti bola príčina ich smrti akákoľvek.
Hoci je pravdepodobné, že práve takto mávajú všetci tí, čo si za živý svet nevedia vysvetliť, že na Slovensku (5,4 mil. obyvateľov) už zomrelo viac ako 12,5 tisíc ľudí, kým, povedzme, v Dánsku (5,8 mil.) 2,5 tisíc. Žeby dajako lepšie s tým vírusom bojovali?
Boj s vírusom dávam na rovnakú úroveň ako napríklad boj so severozápadným vetrom. Či boj s prírodou. Aj to sme tu už mali – „Poručíme větru, dešti“. Nejako to už utíchlo. Ktovie prečo.
Je to prapodivné, ale málokomu doteraz došlo, že dôležité je to, ako sa naučíme s tým vírusom žiť.
Tak ako so státisícmi iných vírusov, baktérií, kvasiniek a ďalších mikroorganizmov, ktoré sú súčasťou prírody a teda i našou súčasťou. O viacerých už vieme, na iné (najmä tie novšie, tobôž nami samými skonštruované) si treba zvyknúť, spoznať ich a prispôsobiť sa ich prítomnosti – napríklad tak, že im u seba neponúkneme to najprívetivejšie prostredie a dáme na vedomie, že sme na ne pripravení.
Prinajmenšom životosprávou, odolnou psychikou a životom bez stresov.
Naozaj je to tak ťažko pochopiteľné?
Čo ja viem…
https://www.40plus.sk/milan-markovic-ako-sa-naucime-s-tym-virusom-zit/?fbclid=IwAR3Mo0b-ikee4uKu9s1o_UTEKWH_4enk071U_9Spd4j9rcADgwqjg189zLM
