Ak Vám v prejave prezidentky pred parlamentom niečo chýbalo vedzte, že nie ste samy .
Ponúkam Vám teda Ne/prezidentský prejav, alebo čo v jej prejave chýbalo .
Vážení občania,
keď pred tridsiatimi rokmi 1. januára 1990 prezident Václav Havel povedal, že "naše krajina
nevzkvéta", chcel tým naznačiť, že za štyridsať rokov neslobody má naša krajina množstvo
problémov, neprosperuje a potrebuje novú víziu. Strašné je, že dnes sme v stave, keď za rok
a pol svojho vládnutia dostala nová garnitúra našu spoločnosť do ešte horšieho marazmu,
ako tomu bolo v roku 1990. Áno, naša spoločnosť nerozkvitá a, bohužiaľ, posledný
februárový deň roku 2020 sa do našej histórie zapíše tými najčiernejšími písmenami.
Už nástup novej vlády jasne naznačil, že sa k moci dostali ťažko defektné, narcistické a hlboko nekompetentné osoby. Bolo zúfalé počúvať o dvanásťhodinových krízových štáboch, ktorých jediným výstupom boli fotky smradľavých ponožiek na facebooku. Čo je však ešte oveľa horšie, arogantná moc začala ignorovať všetky argumenty. Je otrasné čítať svedectvá odborníkov, ktorí boli akceptovaní, len ak ponížene služobníčkovali. Predstava, že premiér venuje štyri hodiny času len a len na to, aby presvedčil o svojich chorých názoroch odborníkov, ktorým vzdelanosťou ani inteligenciou nesiaha ani po päty, je zničujúca.
V čase, keď všetci racionálni lídri vo svete získali rekordnú podporu, naša spoločnosť zápasila s hlúpymi experimentmi jedného sebastredného narcisa, ktorý si zvolil ako objekt svojho experimentu našu spoločnosť. Absurdná uzávera ciest tesne pred Veľkou nocou síce vyvolala opravenú kritiku jedného koaličného partnera, ak by si však niekto myslel, že to bude viesť čo len k minimálnej sebareflexii lídra vlády, tak sa škaredo zmýlil. Už vtedy bolo jasné, že vládu nad naším štátom dostal do rúk extrémne pomstychtivý a krajne neschopný človek, ktorého jediným cieľom účinkovania v politike je ukojiť vlastné ego a presadiť svoje osobné politické vendety. Nasledovalo množstvo ďalších opatrení, ktoré vychádzali len z utkvelej predstavy chorého človeka s katastrofálnymi dôsledkami. Masívne testovanie na prelome októbra či novembra 2020 nízkymi pochlebovačmi označené ako nové Slovenské národné povstanie, neviedlo k ničomu dobrému, ale dokázalo "znásilniť" celý národ. Vtedy začal postupný, ale vytrvalý rozklad našej spoločnosti.
Výsledky arogantného a krajne nekompetentného vládnutia sa prejavili veľmi skoro. Takmer 30-tisíc zbytočných úmrtí ide na vrub arogancii, hlúposti a nekompetentnosti aktuálnej vlády. Treba to už raz povedať jasne a jednoznačne: Igor Matovič a jeho vláda sú plne politicky zodpovední za úmrtie obrovského množstva ľudí. Poďme však k ďalším témam, ktoré kvária našu spoločnosť.
Riadenie našej spoločnosti však zlyháva na všetkých frontoch. Máme najrekordnejší nárast zadlžovania v celej Európe, navyše pri takmer najnižšej miere kompenzácií pre bežných ľudí či podnikateľov postihnutých pandémiou. Len vďaka neskutočnej ľudskej malosti nebolo možné prijať univerzálny odškodňovací zákon, ktorý by naozaj mohol pomôcť tým, ktorí trpeli najviac. Osobná politická odplata, neustále ponižovanie svojich politických partnerov sa stalo tristným štandardom našej dennej politiky. Najsmutnejšie na tom však je, že rukojemníkom šarvátok dvoch politikov sa stali nevinní občania. Je strašné žiť v štáte, kde verejná služba zdegenerovala na gladiátorské zápasy, ktorých arénou je parlament alebo vystúpenia politikov v médiách. Dnes a denne zaznieva množstvo osobných invektív a minimum racionálnych riešení.
Je obrovskou smolou, že racionálne nevyužijeme astronomické čiastky z fondu obnovy, pričom ide o príležitosť, ktorá sa prihodí maximálne raz za generáciu. Miesto toho, aby sme vyvolali celospoločenskú diskusiu o tom, ako sa vďaka týmto prostriedkom vymaniť z pasce strednepríjmových krajín a ako ich racionálne využiť, sme vďaka nekompetentnej vláde prišli o šancu, ktorá sa už asi v našich životoch znova nevyskytne. O týchto astronomických prostriedkoch sa rozhodovalo takmer bez diskusie, takpovediac od stola, navyše hrubo nekompetentnými osobami, ktoré, bohužiaľ, práve vedú našu spoločnosť.
Vážení občania, tento rok ste boli svedkami bezprecedentnej arogancie moci, keď verejne deklarovaná vôľa takmer 600-tisíc z vás o vypísaní referenda o predčasných voľbách bola sabotovaná extrémne protidemokratickým a krajne aktivistickým rozhodnutím Ústavného súdu. Ukázalo sa, že len traja z trinástich sudcov Ústavného súdu ešte úplne nestratili svoju stavovskú česť a odmietli ponížene služobníčkovať tej najskompromitovanejšej politickej moci. Bohužiaľ, je to smutný obraz nášho ústavného súdnictva, aj keď pri spôsobe, akým bol kreovaný Ústavný súd, sa asi nedalo očakávať nič lepšie. Reakcie koaličných politikov na toto rozhodnutiu Ústavného súdu nemožno nazvať inak ako orgie pokrytectva. Výrok Igora Matoviča, že prezidentka napľula do očí 600-tisíc ľuďom, by sme mohli brať vážne, len ak by vedel, čo vo svojom volebnom programe sľuboval voličom a ak by po týchto slovách nasledovali činy. Zmena rokovacieho poriadku, ktorá by umožňovala bezodkladne predložiť zákon umožňujúci referendum a potom následné vyvolanie referenda uznesením parlamentu by znamenalo, že svoje slová myslí vážne. Ako vieme, po silných slovách nenasledovali žiadne činy ako už toľkokrát predtým.
Rovnaké orgie pokrytectva ako líder OĽANO nám predviedol aj predseda parlamentu a strany SME RODINA Boris Kollár. Jeho hrané rozhorčenia však prerážajú všetky úrovne politického gýču, na ktorý si už ako občania pomaly zvykáme. Tento človek poprel prakticky všetko, čo sľúbil: nedočkali sme sa a asi sa ani nedočkáme exekučnej amnestie, jeho sľub o 25-tisícoch nájomných bytov je už na smiech každému, v sekunde po voľbách zrušil trinásty dôchodok, za ktorý týždeň pred voľbami hlasoval, rovnako ako zrušil dôchodkový strop na úrovni šesťdesiatich štyroch rokov. V súvislosti s touto osobou vzniká oprávnená obava o súdnosť našich voličov. Ako je možné, že sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí veria takémuto kolosálnemu politickému podvodníkovi? Ako je možné, že jeho voličom nevadí prístup podobný, aký používa voči svojmu "háremu", teda použiť a zahodiť. Nikdy sa politika na Slovensku nedostala na také hlboké dno, nikdy sa politici nesprávali k voličom s takou kolosálnou mierou pokrytectva a cynizmu.
Súčasná garnitúra sa dostala k moci na základe jednej obrovskej lži, lži o tom, že bude potierať korupciu systémom padni komu padni. Problém bol už v aktéroch tejto údajnej očisty . Ako môže antikorupčný étos reprezentovať usvedčený daňový podvodník, ktorý, keď kradol, tak ešte aj, obrazne povedané, mľaskal. Primitívnosť jeho daňových podvodov neprestáva udivovať. Bol to človek, ktorý dokonale poznal hrubo korupčné praktiky aktérov Gorily, pretože Igora Matoviča o tejto kauze osobne informoval novinár Tom Nicholson, a držal, takpovediac, hubu a krok a poslušne podporoval vládu Goríl Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu. Tento človek hovorí niečo v zmysle: padni komu padni? Údajný boj proti korupcii je v podaní súčasnej garnitúry krajne selektívny, prestitujúce médiá nám predstavujú Mikuláša Dzurindu ako akéhosi experta na európsku politiku, Ivan Mikloš - ikona korupcie - je vykresľovaný ako špičkový finančný expert, je častým hosťom mainstreamových médií, vychádza mu silne promovaná kniha, rozdáva „múdrosti“ naľavo-napravo a verejne deklaruje, že je pripravený prevziať adekvátnu verejnú funkciu... Žeby post guvernéra Národnej banky Slovenska? Pokladník SDKÚ Gabriel Palacka sa pýši luxusnou mnohomiliónovou vilou v centre Bratislavy, na kúpu ktorej nikdy nemohol mať legálne príjmy a len celkom periférne sa dozvedáme, že bývalá šéfka prezídia Fondu národného majetku Anna Bubeníková za ostatný rok zarobila toľko a toľko miliónov. Médiá ani len omylom nespomenú, že vo vláde pôsobí akýsi Milan Peňaženka Krajniak, inak nominant KDH vo Fonde národného majetku, ktorý musel po prevalený kauzy Gorila s hanbou odstúpiť z postu poradcu ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. No a na záver hlavná hviezda kauzy Gorila Jirko Malchárek, ktorému len na odposluchoch žurnalisti narátali korupciu vo výške najmenej desať miliónov eur ročne, sa v bulvári prezentuje novým mladistvým lookom, o jeho korupčných praktikách však ani slovo...
Dnes vieme, že údajný boj s korupciou sa zvrhol len na podlú politickú vendetu, že krajne bezškupulózni vyšetrovatelia a prokurátori hrubo ohýbajú právo a vo svojej snahe splniť politické zadania sa míľovými krokmi stávame diktatúrou. Je absurdné, že len vďaka najhrubšiemu pokriveniu práva je špeciálnym prokurátorom neprokurátor, človek vo výkone podmienečného trestu, pod dozorom probačného úradníka, a navyše s kolosálnym konfliktom záujmov. Čo je však ešte horšie, arogantná moc stratila všetky zábrany. Vzniká tu kasta "nedotknuteľných našich ľudí", ktorí môžu trvalo a systematicky a, samozrejme, beztrestne porušovať zákon a miesto toho, aby boli spravodlivo súdení, pokrivená logika a morálka súčasných držiteľov pravdy a jediného dovoleného názoru robí z bezškrupulóznych novinárov pomaly hrdinov. Je strašné počúvať svedectvá možno aj neprávom obvinených, ktorí sú bez zjavného dôvodu väznení a psychicky lámaní v mnohomesačných kolúznych väzbách. No a praktiky niektorých vyšetrovateľov si naozaj nezadajú ani s tým najhorším, čo sme v našich dejinách zažili. Obvinených nútia priznávať sa v často vykonštruovaných kauzách spôsobom, že sa vyhrážajú uväznením manželky s tým, že užívaním korupčných peňazí obvineného manžela vlastne legalizovala príjmy z jeho trestnej činnosti, no a jej väzba by prakticky znamenala, že ich maloleté deti pôjdu do sirotinca. Až tak hlboko klesli praktiky súčasnej vyšetrovateľsko-prokurátorskej junty, toto je naozaj mentalita päťdesiatych rokov.
Vážení občania, situácia je oveľa vážnejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hranica medzi demokraciou a totalitou je veľmi tenká, ťažko povedať, či sa dá ohraničiť jedným či dvoma volebnými obdobiami, či sa optimisticky spoliehať, že dokáže odolávať až celú generáciu. Ústavodarcovia, ktorí 1. septembra 1992 prijímali našu ústavu, iste nemali takú bujnú fantáziu, aby si dokázali predstaviť, ako zdegeneruje politika za necelých tridsať rokov, aké panoptikum bude tvoriť parlament, aké obskúrne figúrky vo vláde budú riadiť naše osudy. Napriek tomu dali do ústavy paragraf 32, ktorý predpokladá aj takéto hrôzy a dáva právo občanom postaviť sa na odpor. Aby som bol dobre pochopený, nevyzývam na žiadnu krvavú revolúciu, vyzývam len na občiansku aktivitu a zodpovednosť, na to, aby si masovými protestmi vzali občania vládu nad našou spoločnosťou znova do vlastných rúk. Slovensko je dnes nazývané aj zranenou krajinou. Je najvyšší čas, aby najvyšší suverén, od ktorého sa odvodzuje akákoľvek politická legitimita - teda ľud, prehovoril. Nedajte si vziať svoje práva a buďte aktívni, to je jediný liek na marazmus, v ktorom žijeme. No a prezident by v tomto boji mal byť vždy na strane občanov.
https://www.youtube.com/watch?v=rYf0TbQTdx8&t=228s
Ak Vám v prejave prezidentky pred parlamentom niečo chýbalo vedzte, že nie ste samy .
Ponúkam Vám teda Ne/prezidentský prejav, alebo čo v jej prejave chýbalo .
Vážení občania,
keď pred tridsiatimi rokmi 1. januára 1990 prezident Václav Havel povedal, že "naše krajina
nevzkvéta", chcel tým naznačiť, že za štyridsať rokov neslobody má naša krajina množstvo
problémov, neprosperuje a potrebuje novú víziu. Strašné je, že dnes sme v stave, keď za rok
a pol svojho vládnutia dostala nová garnitúra našu spoločnosť do ešte horšieho marazmu,
ako tomu bolo v roku 1990. Áno, naša spoločnosť nerozkvitá a, bohužiaľ, posledný
februárový deň roku 2020 sa do našej histórie zapíše tými najčiernejšími písmenami.
Už nástup novej vlády jasne naznačil, že sa k moci dostali ťažko defektné, narcistické a hlboko nekompetentné osoby. Bolo zúfalé počúvať o dvanásťhodinových krízových štáboch, ktorých jediným výstupom boli fotky smradľavých ponožiek na facebooku. Čo je však ešte oveľa horšie, arogantná moc začala ignorovať všetky argumenty. Je otrasné čítať svedectvá odborníkov, ktorí boli akceptovaní, len ak ponížene služobníčkovali. Predstava, že premiér venuje štyri hodiny času len a len na to, aby presvedčil o svojich chorých názoroch odborníkov, ktorým vzdelanosťou ani inteligenciou nesiaha ani po päty, je zničujúca.
V čase, keď všetci racionálni lídri vo svete získali rekordnú podporu, naša spoločnosť zápasila s hlúpymi experimentmi jedného sebastredného narcisa, ktorý si zvolil ako objekt svojho experimentu našu spoločnosť. Absurdná uzávera ciest tesne pred Veľkou nocou síce vyvolala opravenú kritiku jedného koaličného partnera, ak by si však niekto myslel, že to bude viesť čo len k minimálnej sebareflexii lídra vlády, tak sa škaredo zmýlil. Už vtedy bolo jasné, že vládu nad naším štátom dostal do rúk extrémne pomstychtivý a krajne neschopný človek, ktorého jediným cieľom účinkovania v politike je ukojiť vlastné ego a presadiť svoje osobné politické vendety. Nasledovalo množstvo ďalších opatrení, ktoré vychádzali len z utkvelej predstavy chorého človeka s katastrofálnymi dôsledkami. Masívne testovanie na prelome októbra či novembra 2020 nízkymi pochlebovačmi označené ako nové Slovenské národné povstanie, neviedlo k ničomu dobrému, ale dokázalo "znásilniť" celý národ. Vtedy začal postupný, ale vytrvalý rozklad našej spoločnosti.
Výsledky arogantného a krajne nekompetentného vládnutia sa prejavili veľmi skoro. Takmer 30-tisíc zbytočných úmrtí ide na vrub arogancii, hlúposti a nekompetentnosti aktuálnej vlády. Treba to už raz povedať jasne a jednoznačne: Igor Matovič a jeho vláda sú plne politicky zodpovední za úmrtie obrovského množstva ľudí. Poďme však k ďalším témam, ktoré kvária našu spoločnosť.
Riadenie našej spoločnosti však zlyháva na všetkých frontoch. Máme najrekordnejší nárast zadlžovania v celej Európe, navyše pri takmer najnižšej miere kompenzácií pre bežných ľudí či podnikateľov postihnutých pandémiou. Len vďaka neskutočnej ľudskej malosti nebolo možné prijať univerzálny odškodňovací zákon, ktorý by naozaj mohol pomôcť tým, ktorí trpeli najviac. Osobná politická odplata, neustále ponižovanie svojich politických partnerov sa stalo tristným štandardom našej dennej politiky. Najsmutnejšie na tom však je, že rukojemníkom šarvátok dvoch politikov sa stali nevinní občania. Je strašné žiť v štáte, kde verejná služba zdegenerovala na gladiátorské zápasy, ktorých arénou je parlament alebo vystúpenia politikov v médiách. Dnes a denne zaznieva množstvo osobných invektív a minimum racionálnych riešení.
Je obrovskou smolou, že racionálne nevyužijeme astronomické čiastky z fondu obnovy, pričom ide o príležitosť, ktorá sa prihodí maximálne raz za generáciu. Miesto toho, aby sme vyvolali celospoločenskú diskusiu o tom, ako sa vďaka týmto prostriedkom vymaniť z pasce strednepríjmových krajín a ako ich racionálne využiť, sme vďaka nekompetentnej vláde prišli o šancu, ktorá sa už asi v našich životoch znova nevyskytne. O týchto astronomických prostriedkoch sa rozhodovalo takmer bez diskusie, takpovediac od stola, navyše hrubo nekompetentnými osobami, ktoré, bohužiaľ, práve vedú našu spoločnosť.
Vážení občania, tento rok ste boli svedkami bezprecedentnej arogancie moci, keď verejne deklarovaná vôľa takmer 600-tisíc z vás o vypísaní referenda o predčasných voľbách bola sabotovaná extrémne protidemokratickým a krajne aktivistickým rozhodnutím Ústavného súdu. Ukázalo sa, že len traja z trinástich sudcov Ústavného súdu ešte úplne nestratili svoju stavovskú česť a odmietli ponížene služobníčkovať tej najskompromitovanejšej politickej moci. Bohužiaľ, je to smutný obraz nášho ústavného súdnictva, aj keď pri spôsobe, akým bol kreovaný Ústavný súd, sa asi nedalo očakávať nič lepšie. Reakcie koaličných politikov na toto rozhodnutiu Ústavného súdu nemožno nazvať inak ako orgie pokrytectva. Výrok Igora Matoviča, že prezidentka napľula do očí 600-tisíc ľuďom, by sme mohli brať vážne, len ak by vedel, čo vo svojom volebnom programe sľuboval voličom a ak by po týchto slovách nasledovali činy. Zmena rokovacieho poriadku, ktorá by umožňovala bezodkladne predložiť zákon umožňujúci referendum a potom následné vyvolanie referenda uznesením parlamentu by znamenalo, že svoje slová myslí vážne. Ako vieme, po silných slovách nenasledovali žiadne činy ako už toľkokrát predtým.
Rovnaké orgie pokrytectva ako líder OĽANO nám predviedol aj predseda parlamentu a strany SME RODINA Boris Kollár. Jeho hrané rozhorčenia však prerážajú všetky úrovne politického gýču, na ktorý si už ako občania pomaly zvykáme. Tento človek poprel prakticky všetko, čo sľúbil: nedočkali sme sa a asi sa ani nedočkáme exekučnej amnestie, jeho sľub o 25-tisícoch nájomných bytov je už na smiech každému, v sekunde po voľbách zrušil trinásty dôchodok, za ktorý týždeň pred voľbami hlasoval, rovnako ako zrušil dôchodkový strop na úrovni šesťdesiatich štyroch rokov. V súvislosti s touto osobou vzniká oprávnená obava o súdnosť našich voličov. Ako je možné, že sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí veria takémuto kolosálnemu politickému podvodníkovi? Ako je možné, že jeho voličom nevadí prístup podobný, aký používa voči svojmu "háremu", teda použiť a zahodiť. Nikdy sa politika na Slovensku nedostala na také hlboké dno, nikdy sa politici nesprávali k voličom s takou kolosálnou mierou pokrytectva a cynizmu.
Súčasná garnitúra sa dostala k moci na základe jednej obrovskej lži, lži o tom, že bude potierať korupciu systémom padni komu padni. Problém bol už v aktéroch tejto údajnej očisty . Ako môže antikorupčný étos reprezentovať usvedčený daňový podvodník, ktorý, keď kradol, tak ešte aj, obrazne povedané, mľaskal. Primitívnosť jeho daňových podvodov neprestáva udivovať. Bol to človek, ktorý dokonale poznal hrubo korupčné praktiky aktérov Gorily, pretože Igora Matoviča o tejto kauze osobne informoval novinár Tom Nicholson, a držal, takpovediac, hubu a krok a poslušne podporoval vládu Goríl Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu. Tento človek hovorí niečo v zmysle: padni komu padni? Údajný boj proti korupcii je v podaní súčasnej garnitúry krajne selektívny, prestitujúce médiá nám predstavujú Mikuláša Dzurindu ako akéhosi experta na európsku politiku, Ivan Mikloš - ikona korupcie - je vykresľovaný ako špičkový finančný expert, je častým hosťom mainstreamových médií, vychádza mu silne promovaná kniha, rozdáva „múdrosti“ naľavo-napravo a verejne deklaruje, že je pripravený prevziať adekvátnu verejnú funkciu... Žeby post guvernéra Národnej banky Slovenska? Pokladník SDKÚ Gabriel Palacka sa pýši luxusnou mnohomiliónovou vilou v centre Bratislavy, na kúpu ktorej nikdy nemohol mať legálne príjmy a len celkom periférne sa dozvedáme, že bývalá šéfka prezídia Fondu národného majetku Anna Bubeníková za ostatný rok zarobila toľko a toľko miliónov. Médiá ani len omylom nespomenú, že vo vláde pôsobí akýsi Milan Peňaženka Krajniak, inak nominant KDH vo Fonde národného majetku, ktorý musel po prevalený kauzy Gorila s hanbou odstúpiť z postu poradcu ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. No a na záver hlavná hviezda kauzy Gorila Jirko Malchárek, ktorému len na odposluchoch žurnalisti narátali korupciu vo výške najmenej desať miliónov eur ročne, sa v bulvári prezentuje novým mladistvým lookom, o jeho korupčných praktikách však ani slovo...
Dnes vieme, že údajný boj s korupciou sa zvrhol len na podlú politickú vendetu, že krajne bezškupulózni vyšetrovatelia a prokurátori hrubo ohýbajú právo a vo svojej snahe splniť politické zadania sa míľovými krokmi stávame diktatúrou. Je absurdné, že len vďaka najhrubšiemu pokriveniu práva je špeciálnym prokurátorom neprokurátor, človek vo výkone podmienečného trestu, pod dozorom probačného úradníka, a navyše s kolosálnym konfliktom záujmov. Čo je však ešte horšie, arogantná moc stratila všetky zábrany. Vzniká tu kasta "nedotknuteľných našich ľudí", ktorí môžu trvalo a systematicky a, samozrejme, beztrestne porušovať zákon a miesto toho, aby boli spravodlivo súdení, pokrivená logika a morálka súčasných držiteľov pravdy a jediného dovoleného názoru robí z bezškrupulóznych novinárov pomaly hrdinov. Je strašné počúvať svedectvá možno aj neprávom obvinených, ktorí sú bez zjavného dôvodu väznení a psychicky lámaní v mnohomesačných kolúznych väzbách. No a praktiky niektorých vyšetrovateľov si naozaj nezadajú ani s tým najhorším, čo sme v našich dejinách zažili. Obvinených nútia priznávať sa v často vykonštruovaných kauzách spôsobom, že sa vyhrážajú uväznením manželky s tým, že užívaním korupčných peňazí obvineného manžela vlastne legalizovala príjmy z jeho trestnej činnosti, no a jej väzba by prakticky znamenala, že ich maloleté deti pôjdu do sirotinca. Až tak hlboko klesli praktiky súčasnej vyšetrovateľsko-prokurátorskej junty, toto je naozaj mentalita päťdesiatych rokov.
Vážení občania, situácia je oveľa vážnejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hranica medzi demokraciou a totalitou je veľmi tenká, ťažko povedať, či sa dá ohraničiť jedným či dvoma volebnými obdobiami, či sa optimisticky spoliehať, že dokáže odolávať až celú generáciu. Ústavodarcovia, ktorí 1. septembra 1992 prijímali našu ústavu, iste nemali takú bujnú fantáziu, aby si dokázali predstaviť, ako zdegeneruje politika za necelých tridsať rokov, aké panoptikum bude tvoriť parlament, aké obskúrne figúrky vo vláde budú riadiť naše osudy. Napriek tomu dali do ústavy paragraf 32, ktorý predpokladá aj takéto hrôzy a dáva právo občanom postaviť sa na odpor. Aby som bol dobre pochopený, nevyzývam na žiadnu krvavú revolúciu, vyzývam len na občiansku aktivitu a zodpovednosť, na to, aby si masovými protestmi vzali občania vládu nad našou spoločnosťou znova do vlastných rúk. Slovensko je dnes nazývané aj zranenou krajinou. Je najvyšší čas, aby najvyšší suverén, od ktorého sa odvodzuje akákoľvek politická legitimita - teda ľud, prehovoril. Nedajte si vziať svoje práva a buďte aktívni, to je jediný liek na marazmus, v ktorom žijeme. No a prezident by v tomto boji mal byť vždy na strane občanov.
https://www.youtube.com/watch?v=rYf0TbQTdx8&t=228s