O konfliktu priorit v zahranicni politice USA
О конфликте приоритетов во внешней политике США
https://www.fondsk.ru/news/2021/11/22/o-konflikte-prioritetov-vo-vneshnej-politike-ssha-54956.html
Videorozhovor medzi čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom a americkým prezidentom
Joe Bidenom, ktorý sa odohral 16. novembra 2021 a trval 3 hodiny a 14 minút,
sám o sebe neobsahoval odhalenia. Strany s úctou hovorili o spoločných problémoch,
vyjadrili obavy z narastajúcej konfrontácie v Tichom oceáne, opätovne potvrdili potrebu mierového riešenia konfliktov a čo je najdôležitejšie,
zhodli sa na dodržiavaní princípu „jednej Číny“.Spojené štáty opätovne potvrdili, že neuznajú nezávislosť Taiwanu
a Čína zopakovala svoj záväzok mierového riešenia taiwanského problému.
Samozrejme, nezaobišlo sa to bez výčitiek: Si Ťin-pching priznal, že niektoré z nedávnych akcií Ameriky spôsobujú Číne niečo ako pálenie záhy, to znamená,
že sú vnímané kyslo. Vo všeobecnosti sa však videorozhovor skončil pokojne.
Ruština
Slovenština
Eto vse mozhno bylo by schest' dan'yu diplomaticheskoy ritorike, yesli by v tot zhe moment, kak po manoveniyu volshebnoy palochki, ne izmenilas' tonal'nost' liberal'noy pressy. Na stranitsakh The Washington Post na «kitayskuyu temu» stal osobenno chasto vystupat' obozrevatel' CNN Farid Zakariya, v period prezidentstva Baraka Obamy, navernoye, glavnyy storonnik prodolzheniya politiki mirnogo «vovlecheniya» Kitaya v sferu global'noy ekonomiki i interesov SSHA. V preddverii prikhoda Obamy Zakariya vypustil knigu «Post-amerikanskiy mir»,
Toto všetko by sa dalo považovať za daň diplomatickej rétorike, ak by sa v tom istom momente akoby mávnutím čarovného prútika nezmenila tonalita liberálnej tlače.
Na stránkach The Washington Post sa na „čínsku tému“ začal zvlášť často vyjadrovať publicista CNN Farid Zakaria, ktorý bol počas prezidentovania Baracka Obamu pravdepodobne hlavným podporovateľom pokračovania politiky mierového „zapojenia“ Číny. vo sfére globálnej ekonomiky a záujmov USA.
V predvečer príchodu Obamu vydal Zakaria knihu „Post-americký svet“,
https://www.kosmas.cz/knihy/154028/postamericky-svet/
hlásajúc nástup éry globálnej deľby práce, v ktorej by Amerika mala zostať
vrcholnými high-tech vrcholmi a Čína a ďalšie krajiny juhovýchodnej Ázie
by mali byť lídrom v oblasti priemyselnej výroby. Čoskoro sa ukázalo, že takéto rozdelenie je pre USA, Čínu, či kohokoľvek iného neprijateľné a nespokojnosť
s „postamerickým svetom“ sa prejavila expanziou Huawei na jednej strane
a Trumpovým víťazstvom na ostatný.
Zakaria odišiel na chvíľu do tieňa a teraz, zdá sa, prišiel čas na jeho návrat.
Zakaria a ďalší „globalisti“ starej školy (Joseph Nye Jr., Peter Beinart) hovoria o tom istom: Amerika si nemôže dovoliť konflikt s Čínou z klimatických aj vojensko-strategických dôvodov. Bez Číny, hlavného producenta solárnych panelov na planéte a hlavného znečisťovateľa životného prostredia, je „zelený“ prechod nemožný, rovnako ako úloha,
ktorú vyhlásil summit v Glasgowe zabrániť zvýšeniu teploty okolia nad 1,5 %.
Strategická opozícia voči Číne by mohla mať fatálne následky pre USA a celý svet.
Nie že by tieto argumenty boli nové, ale za posledných pár rokov ich len málokto vyjadril
v tlačenej podobe: konsenzus oboch strán o potrebe „zadržať“ Čínu nedostal takmer žiadnu vážnu verejnú kritiku. Nesúhlasné hlasy sa akosi stratili v chóre všeobecného rozhorčenia nad stavom vecí v Hongkongu, právami ujgurského obyvateľstva v Sin-ťiangu,
politikou Si Ťin-pchinga v súvislosti s koronavírusom atď.
Zdá sa, že trojhodinový rozhovor 16. novembra nebol náhodný.
Liberálne krídlo americkej vládnucej triedy sa mierne posunulo smerom k Číne.
Taktický manéver? Ale ako to potom vysvetliť?
Na povrchu je fakt, že poradca americkej administratívy
pre klímu a bývalý minister zahraničných vecí John Kerry
má nesúhlasný názor na čínsku politiku „zadržiavania“.
Kerry je možno najmocnejšou postavou v tejto administratíve,
hoci jeho pozícia nie je protokolárna.
V poslednom čase na Kerryho útočili republikáni aj členovia strany za to, že chce obnoviť strategický dialóg s Čínou na ekologickom základe, a aby to bolo možné, opustiť politiku zadržiavania Pekingu aspoň radikálnymi krokmi, ktoré by mohli Čínu zoceliť.
Predpokladá sa, že hlavným oponentom Kerryho v administratíve bol Národná bezpečnosť Jake Sallivan. Možno Sallivan po Glasgowe stratil hardvérovú konkurenciu s Kerrym;
tlač možno prehnala tvrdosť jeho protičínskeho presvedčenia.
Tak či onak, bol to Kerry, kto pripravil videorozhovor so Xi,
dnes jeho línia triumfovala a Sallivanova línia bola aspoň opravená.
Tu je potrebné malé odbočenie k Bidenovej administratíve ako celku.
Niektorí moji kolegovia nachádzajú v tomto tíme konflikt klanov, ktoré súperia o moc a vplyv. Úprimne povedané, nevidím v Bidenovom tíme žiadne známky
„klanovej“ vojny, ktorá odlišovala dve predchádzajúce administratívy.
Napriek jasnému rozkolu v Demokratickej strane a krehkosti ľavicovej liberálnej koalície,
interné škandály sa pretriasajú. Za rok tam nenastala ani jedna výraznejšia rezignácia. Dôvodom je, že takmer všetci najvyšší predstavitelia tohto tímu s výnimkou Kerryho
ešte nezískali politickú nezávislosť. Každý vo všeobecnosti lojálne plní pokyny hlavy štátu bez toho, aby verejne naznačil svoje osobitné postavenie.
Čo však v skutočnosti charakterizuje súčasnú administratívu,
je konflikt priorít v zahraničnej politike. Existuje príliš veľa "priorít".
Začali si otvorene protirečiť jeden na druheho , ktorá zosadila Trumpa v roku 2020,
Bidenov tím
Jednou z priorít je zhromaždenie demokracií proti autoritárskym štátom.
Summit demokracií sa uskutoční 9. – 10. decembra prostredníctvom videokonferencie.
Je ťažké pochopiť, ako s tým súvisí priorita spoločného boja proti planetárnym problémom, z ktorých hlavný Američania nazývajú klimatický.
A prioritou je aj posilnenie transatlantickej jednoty.
Nie všetky krajiny patriace do Euroatlantiku by sa chceli „zjednotiť“ proti Rusku a Číne,
aby opustiť obchodné a investičné vzťahy s týmito „autoritárskymi“ štátmi.
Udržať Čínu – ďalšiu prioritu Bidenovej zahraničnej politiky – si vyžaduje zblíženie s Ruskom a, ako sa ukázalo, isté odcudzenie od Francúzska, vrátane zabezpečenia bojaschopnosti austrálskej flotily, kľúčového článku indicko-pacifického zadržiavacieho systému.
A k týmto štyrom prioritám sa pridáva aj piata – podpora „strednej triedy“,
ktorej záujmom súčasný prezident sľúbil podriadiť medzinárodnú politiku.
Celú túto polyfóniu priorít sa akosi podarilo udržať v rámci jedného refrénu, až kým sa klimatická téma v osobe jeho dirigenta Johna Kerryho nedostala do konfliktu s témou „protičínskou“ a tá sa začala trochu ohýbať. pod vplyvom býv.
Zároveň zostáva aktuálna téma „súdržnosti demokracií“, čo vyjadruje deklarácia o strategickom partnerstve s Ukrajinou, ktorú
v októbri podpísal minister zahraničných vecí Tony Blinken.
Myslím si však, že z dlhodobého hľadiska zostane prioritou politika zadržiavania Číny. A zdá sa, že dnes Bidenovi nezostáva nič iné, len sa uchádzať o priazeň predsedu Si Ťin-pchinga v nádeji, že si dá pozor, aby neotriasol situáciou okolo Taiwanu. A to nemôže znamenať presun pozornosti americkej zahraničnej politiky z Pekingu do Moskvy. Z čoho, žiaľ, vyplýva, že časy, ktoré boli pre Rusko relatívne pohodlné, sa končia a prichádzajú ďalšie, alarmujúcejšie.
[quote="pid:44628, uid:68"]O konfliktu priorit v zahranicni politice USA
О конфликте приоритетов во внешней политике США
https://www.fondsk.ru/news/2021/11/22/o-konflikte-prioritetov-vo-vneshnej-politike-ssha-54956.html[/quote]
Videorozhovor medzi čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom a americkým prezidentom
Joe Bidenom, ktorý sa odohral 16. novembra 2021 a trval 3 hodiny a 14 minút,
sám o sebe neobsahoval odhalenia. Strany s úctou hovorili o spoločných problémoch,
vyjadrili obavy z narastajúcej konfrontácie v Tichom oceáne, opätovne potvrdili potrebu mierového riešenia konfliktov a čo je najdôležitejšie,
**zhodli sa na dodržiavaní princípu „jednej Číny“.**
**Spojené štáty opätovne potvrdili, že neuznajú nezávislosť Taiwanu**
a Čína zopakovala svoj záväzok mierového riešenia taiwanského problému.
Samozrejme, nezaobišlo sa to bez výčitiek: Si Ťin-pching priznal, že niektoré z nedávnych akcií Ameriky spôsobujú Číne niečo ako pálenie záhy, to znamená,
že sú vnímané kyslo. Vo všeobecnosti sa však videorozhovor skončil pokojne.
Ruština
Slovenština
Eto vse mozhno bylo by schest' dan'yu diplomaticheskoy ritorike, yesli by v tot zhe moment, kak po manoveniyu volshebnoy palochki, ne izmenilas' tonal'nost' liberal'noy pressy. Na stranitsakh The Washington Post na «kitayskuyu temu» stal osobenno chasto vystupat' obozrevatel' CNN Farid Zakariya, v period prezidentstva Baraka Obamy, navernoye, glavnyy storonnik prodolzheniya politiki mirnogo «vovlecheniya» Kitaya v sferu global'noy ekonomiki i interesov SSHA. V preddverii prikhoda Obamy Zakariya vypustil knigu «Post-amerikanskiy mir»,
Toto všetko by sa dalo považovať za daň diplomatickej rétorike, ak by sa v tom istom momente akoby mávnutím čarovného prútika nezmenila tonalita liberálnej tlače.
Na stránkach The Washington Post sa na „čínsku tému“ začal zvlášť často vyjadrovať publicista CNN Farid Zakaria, ktorý bol počas prezidentovania Baracka Obamu pravdepodobne hlavným podporovateľom pokračovania politiky mierového „zapojenia“ Číny. vo sfére globálnej ekonomiky a záujmov USA.
V predvečer príchodu Obamu vydal **Zakaria knihu „Post-americký svet“**,
https://www.kosmas.cz/knihy/154028/postamericky-svet/
hlásajúc nástup éry globálnej deľby práce, v ktorej by Amerika mala zostať
vrcholnými high-tech vrcholmi a Čína a ďalšie krajiny juhovýchodnej Ázie
by mali byť lídrom v oblasti priemyselnej výroby. Čoskoro sa ukázalo, že takéto rozdelenie je pre USA, Čínu, či kohokoľvek iného neprijateľné a nespokojnosť
s „postamerickým svetom“ sa prejavila expanziou Huawei na jednej strane
a Trumpovým víťazstvom na ostatný.
**Zakaria odišiel na chvíľu do tieňa a teraz, zdá sa, prišiel čas na jeho návrat.**
Zakaria a ďalší „globalisti“ starej školy (Joseph Nye Jr., Peter Beinart) hovoria o tom istom: **Amerika si nemôže dovoliť konflikt s Čínou z klimatických aj vojensko-strategických dôvodov.** Bez Číny, hlavného producenta solárnych panelov na planéte a hlavného znečisťovateľa životného prostredia, je „zelený“ prechod nemožný, rovnako ako úloha,
ktorú vyhlásil summit v Glasgowe zabrániť zvýšeniu teploty okolia nad 1,5 %.
Strategická opozícia voči Číne by mohla mať fatálne následky pre USA a celý svet.
Nie že by tieto argumenty boli nové, ale za posledných pár rokov ich len málokto vyjadril
v tlačenej podobe: konsenzus oboch strán o potrebe „zadržať“ Čínu nedostal takmer žiadnu vážnu verejnú kritiku. Nesúhlasné hlasy sa akosi stratili v chóre všeobecného rozhorčenia nad stavom vecí v Hongkongu, právami ujgurského obyvateľstva v Sin-ťiangu,
politikou Si Ťin-pchinga v súvislosti s koronavírusom atď.
Zdá sa, že trojhodinový rozhovor 16. novembra nebol náhodný.
**Liberálne krídlo americkej vládnucej triedy sa mierne posunulo smerom k Číne.**
Taktický manéver? Ale ako to potom vysvetliť?
Na povrchu je fakt, že poradca americkej administratívy
pre klímu a bývalý minister zahraničných vecí John Kerry
má nesúhlasný názor na čínsku politiku „zadržiavania“.
**Kerry je možno najmocnejšou postavou v tejto administratíve,
hoci jeho pozícia nie je protokolárna.**
V poslednom čase na Kerryho útočili republikáni aj členovia strany za to, že chce obnoviť strategický dialóg s Čínou na ekologickom základe, a aby to bolo možné, opustiť politiku zadržiavania Pekingu aspoň radikálnymi krokmi, ktoré by mohli Čínu zoceliť.
Predpokladá sa, že hlavným oponentom Kerryho v administratíve bol Národná bezpečnosť Jake Sallivan. Možno Sallivan po Glasgowe stratil hardvérovú konkurenciu s Kerrym;
tlač možno prehnala tvrdosť jeho protičínskeho presvedčenia.
Tak či onak, bol to Kerry, kto pripravil videorozhovor so Xi,
dnes jeho línia triumfovala a Sallivanova línia bola aspoň opravená.
Tu je potrebné malé odbočenie k Bidenovej administratíve ako celku.
Niektorí moji kolegovia nachádzajú v tomto tíme konflikt klanov, ktoré súperia o moc a vplyv. Úprimne povedané, nevidím v Bidenovom tíme žiadne známky
„klanovej“ vojny, ktorá odlišovala dve predchádzajúce administratívy.
Napriek jasnému rozkolu v Demokratickej strane a krehkosti ľavicovej liberálnej koalície,
interné škandály sa pretriasajú. Za rok tam nenastala ani jedna výraznejšia rezignácia. Dôvodom je, že takmer všetci najvyšší predstavitelia tohto tímu s výnimkou Kerryho
ešte nezískali politickú nezávislosť. Každý vo všeobecnosti lojálne plní pokyny hlavy štátu bez toho, aby verejne naznačil svoje osobitné postavenie.
Čo však v skutočnosti charakterizuje súčasnú administratívu,
je konflikt priorít v zahraničnej politike. Existuje príliš veľa "priorít".
Začali si otvorene protirečiť jeden na druheho , ktorá zosadila Trumpa v roku 2020,
Bidenov tím
Jednou z priorít je zhromaždenie demokracií proti autoritárskym štátom.
**Summit demokracií sa uskutoční 9. – 10. decembra prostredníctvom videokonferencie.**
Je ťažké pochopiť, ako s tým súvisí priorita spoločného boja proti planetárnym problémom, z ktorých hlavný Američania nazývajú klimatický.
A prioritou je aj posilnenie transatlantickej jednoty.
**Nie všetky krajiny patriace do Euroatlantiku by sa chceli „zjednotiť“ proti Rusku a Číne,**
aby opustiť obchodné a investičné vzťahy s týmito „autoritárskymi“ štátmi.
Udržať Čínu – ďalšiu prioritu Bidenovej zahraničnej politiky – si vyžaduje zblíženie s Ruskom a, ako sa ukázalo, isté odcudzenie od Francúzska, vrátane zabezpečenia bojaschopnosti austrálskej flotily, kľúčového článku indicko-pacifického zadržiavacieho systému.
A k týmto štyrom prioritám sa pridáva aj piata – podpora „strednej triedy“,
ktorej záujmom súčasný prezident sľúbil podriadiť medzinárodnú politiku.
Celú túto polyfóniu priorít sa akosi podarilo udržať v rámci jedného refrénu, až kým sa klimatická téma v osobe jeho dirigenta Johna Kerryho nedostala do konfliktu s témou „protičínskou“ a tá sa začala trochu ohýbať. pod vplyvom býv.
Zároveň zostáva aktuálna téma „súdržnosti demokracií“, čo vyjadruje deklarácia o strategickom partnerstve s Ukrajinou, ktorú
v októbri podpísal minister zahraničných vecí Tony Blinken.
Myslím si však, že z dlhodobého hľadiska zostane prioritou politika zadržiavania Číny. A zdá sa, že dnes Bidenovi nezostáva nič iné, len sa uchádzať o priazeň predsedu Si Ťin-pchinga v nádeji, že si dá pozor, aby neotriasol situáciou okolo Taiwanu. A to nemôže znamenať presun pozornosti americkej zahraničnej politiky z Pekingu do Moskvy. Z čoho, žiaľ, vyplýva, že časy, ktoré boli pre Rusko relatívne pohodlné, sa končia a prichádzajú ďalšie, alarmujúcejšie.
