Pravidelne chodím kupovať chlieb do maličkej predajne pečiva trochu ďalej od bydliska pretože chlieb zo supermarketu nestojí za nič. Počas kovidu tá malá predajňa mala vyvesený oznam, že len jeden zákazník môže do vnútra vzhľadom na kovid terror - pardon pomýlil som sa, "kovid opatrenia" som chcel napísať. Pár krát predavačka vtedy aj zjazdila zákazníkov, že nedodržujú pravidlo. Nuž dobre, terror, tak terror. Ľudia si zvykli. Už stáli v šóre pred predajňou. Avšak teraz sa kovid terror (prepáčte mi, že stále tam to slovo terror naskakuje, samozrejme že opaternia som mal na mysli), zmenili, papier o obmedzení počtu ľudí na prevádzke zmizol. Samozrejme ako stále stojím v šóre a pozerám, že 2 ľudia su vo vnútri. Jedna tetka a jeden pán. Pomyslel som si "pán je isto extrémista a nepočúva nariadenia dané bohom mikašom". Ale ako človek múdry som začal hľadať papier na dverách medzi tou hrbou papierov čo tam bola. A hľa! Nebol tam. Obmedzenie bolo zrušené. Keď som sa dostal do vnútra tak sa pýtam obchodníčky "Papier na dverách už nemáte, to už môže byť v predajni ľudí koľko sa vojde?" Áno - odpovedala. "Takže ľudia zbytočne stoja vonku v zime?" Áno, ja im aj kývem aby šli do vnútra, ale pozerajú nechápavo. - povedala. Tak som odišiel a dneska som tam bol znova. Pred dverami šóra. Vonku sneží, zima. Pýtam sa 2 žien v šóre "čakate?" Áno odpovedali. Hovorím im "Už môžete ísť do vnútra, nemusíte čakať vonku, papier o hriechu vstupovať do vnútra vo vačšom počte ako 1 daný bohom mikašom tu už nie je". Nesmelo na mňa pozreli. Nevedeli o zrušení (očividne médiá rozhlasovali len vznik povinnosti danej bohom mikašom ale zánik ozvučovali tak o 90 % menej). Pozerali na mňa. Tak som dodal "Pýtal som sa minule obchodníčky, môžete dnu". Tak nesmelo vošli dnu. Vo vnútri som sa po čase dostal na rad. Samozrejme, vonku sa zase vytvorila šóra. Ľudia prichádzajúci asi považovali 3 ľudí v predajn za extrémizmus. Ostal som sám s predavačkou na predajni a ďalší traja vonku v šóre. Pýtam sa predavačky s úsmevom "čakajú, čakajú pozerám". Predavačka na to "už nevládzem im vysvetľovať, že nemusia čakať vonku, tak keď chcú čakať tak nech čakajú". Keďže som predavačku vyrušil otázkou, tak som jej pokazil myšlienkové pochody a dala mi iný chlieb. Hovorím jej , nie taký som pýtal. Odpovedá - prepáčte videla som tetku vonku stáť a ona stále kupuje taký chlieb, tak som ho dala aj vám.
Zaujímavé ako ľudia žijú roboticky a ani sa nezamýšľajú nad tým čo konajú. Zvykom žijú. Zo dňa na deň. Len si vypracúvavajú automatizmy pre život a potom len zapínajú príslušný program. Niečo ako revízia programov v psychike u nich neexistuje. Len pripomeniem, že Stvoriteľ nestvoril robota, stvoril človeka. Ak človek v robota sa zmení, tak duša opúšťa jeho telo a započne sa deštrukcia tela - "civilizačné choroby" rakovina, alzhaimer a pod.
Pravidelne chodím kupovať chlieb do maličkej predajne pečiva trochu ďalej od bydliska pretože chlieb zo supermarketu nestojí za nič. Počas kovidu tá malá predajňa mala vyvesený oznam, že len jeden zákazník môže do vnútra vzhľadom na kovid terror - pardon pomýlil som sa, "kovid opatrenia" som chcel napísať. Pár krát predavačka vtedy aj zjazdila zákazníkov, že nedodržujú pravidlo. Nuž dobre, terror, tak terror. Ľudia si zvykli. Už stáli v šóre pred predajňou. Avšak teraz sa kovid terror (prepáčte mi, že stále tam to slovo terror naskakuje, samozrejme že opaternia som mal na mysli), zmenili, papier o obmedzení počtu ľudí na prevádzke zmizol. Samozrejme ako stále stojím v šóre a pozerám, že 2 ľudia su vo vnútri. Jedna tetka a jeden pán. Pomyslel som si "pán je isto extrémista a nepočúva nariadenia dané bohom mikašom". Ale ako človek múdry som začal hľadať papier na dverách medzi tou hrbou papierov čo tam bola. A hľa! Nebol tam. Obmedzenie bolo zrušené. Keď som sa dostal do vnútra tak sa pýtam obchodníčky "Papier na dverách už nemáte, to už môže byť v predajni ľudí koľko sa vojde?" Áno - odpovedala. "Takže ľudia zbytočne stoja vonku v zime?" Áno, ja im aj kývem aby šli do vnútra, ale pozerajú nechápavo. - povedala. Tak som odišiel a dneska som tam bol znova. Pred dverami šóra. Vonku sneží, zima. Pýtam sa 2 žien v šóre "čakate?" Áno odpovedali. Hovorím im "Už môžete ísť do vnútra, nemusíte čakať vonku, papier o hriechu vstupovať do vnútra vo vačšom počte ako 1 daný bohom mikašom tu už nie je". Nesmelo na mňa pozreli. Nevedeli o zrušení (očividne médiá rozhlasovali len vznik povinnosti danej bohom mikašom ale zánik ozvučovali tak o 90 % menej). Pozerali na mňa. Tak som dodal "Pýtal som sa minule obchodníčky, môžete dnu". Tak nesmelo vošli dnu. Vo vnútri som sa po čase dostal na rad. Samozrejme, vonku sa zase vytvorila šóra. Ľudia prichádzajúci asi považovali 3 ľudí v predajn za extrémizmus. Ostal som sám s predavačkou na predajni a ďalší traja vonku v šóre. Pýtam sa predavačky s úsmevom "čakajú, čakajú pozerám". Predavačka na to "už nevládzem im vysvetľovať, že nemusia čakať vonku, tak keď chcú čakať tak nech čakajú". Keďže som predavačku vyrušil otázkou, tak som jej pokazil myšlienkové pochody a dala mi iný chlieb. Hovorím jej , nie taký som pýtal. Odpovedá - prepáčte videla som tetku vonku stáť a ona stále kupuje taký chlieb, tak som ho dala aj vám.
Zaujímavé ako ľudia žijú roboticky a ani sa nezamýšľajú nad tým čo konajú. Zvykom žijú. Zo dňa na deň. Len si vypracúvavajú automatizmy pre život a potom len zapínajú príslušný program. Niečo ako revízia programov v psychike u nich neexistuje. Len pripomeniem, že Stvoriteľ nestvoril robota, stvoril človeka. Ak človek v robota sa zmení, tak duša opúšťa jeho telo a započne sa deštrukcia tela - "civilizačné choroby" rakovina, alzhaimer a pod.
