Jinak ale docela hezká představa. S tím rozdílem, že tvůrce videohry musí naprogramovat úplně všechno, nejen jak bude reagovat prostředí, ale i chování postav, včetně celého děje od začátku až do konce. Postavy tedy nemají žádnou svobodnou vůli, nejsou živé, nemohou rozhodovat o sobě, o svojí existenci, hra se sama nebude posouvat, pokud nebude impuz zvenčí.
Mne sa tiež tá analógia páči. Na programovanie sa používa programovací jazyk, t.j. programátor tvorí svojim slovom, podobne ako Boh stvoril svet slovom. Povedal a stalo sa. Programátor napísal a stalo sa.
Ak čítaš nejaký román, tak čo myslíš, majú románové postavy slobodnú vôľu? Bráni im niečo rozhodovať o svojom živote, alebo tvrdia, že ich život je predurčený? V čom a od čoho je vôľa slobodná? Môže byť vôľa človeka slobodná od Boha? Môže sa človek rozhodovať tak, že Boh nebude mať potuchy, ako sa človek rozhodne? A ak Boh správne predvída každý čin človeka, je ľudská vôľa slobodná? Mohol by Boh úspešne riadiť svet, ak by nevedel predvídať každý čin človeka? Čo robí človeka naozaj živým a čo je v ňom len mŕtvou matériou, algoritmom? Čo sa stvoriť dá, a čo sa stvoriť nedá nikým, ani Bohom?
Z môjho pohľadu existuje len jediný živý nemateriálny princíp, a to je Vedomie. Toto slovo býva často chápané rôzne, ba až materiálne. Ja pod tým ale myslím len číru schopnosť vnímať akékoľvek vnemy, ktorých môžu byť miliardy, nielen zrak, sluch, hmat, čuch a chuť, emócie, city a intelektuálne vnímanie sveta... Keďže vnímanie je jediný spôsob ako vnímať svet a život, tak toto vnímanie možno nazvať samotným Životom.
Jediným zdrojom tohto vnímania je podľa mňa Boh. Toto je jediná vec, ktorú ani Boh nedokáže stvoriť v rovnakej kvalite, akú sám vlastní. Boh nedokáže stvoriť rovnakého Boha. Boh môže tvoriť iba v sebe, vo svojom vnútornom svete, holograficky, rekurzívne... A aj keď nedokáže stvoriť nové vedomie, tak jeho vedomie má schopnosť sa rozmnožovať. Patologicky to vidíme aj u človeka, ak sa mu rozštiepi osobnosť. Prirodzene to prežívame vtedy, ak pozeráme film alebo čítame knihy: svojim vedomím oživujeme všetky postavy v románe alebo filme.
Z toho vyplýva aj to, čo tvrdia budhisti alebo hinduisti, že na tejto úrovni sme všetci jedno, všetci sme prepojení. Skutočné oživujúce "ja" (Boh), je aj mojim "ja", aj tvojim "ja", aj "ja" každého človeka. V Bohu, ktorý vymyslel scenár života na Zemi sme všetci jedno "ja", hoci v samotnom scenári sme iluzórne rozdelení do oddelených osôb. Jedinou živou bytosťou je tu Boh, naše "ja" je v skutočnosti (mimo divadelné dosky tohto Sveta) Jeho "Ja". Ak nejaký človek cíti bolesť alebo krivdu, v skutočnosti to všetko cíti Boh sám. No rovnako tak prežíva aj radosť každého človeka. Len v Bohu sme živí. Naša osobnosť, náš charakter a vlastnosti sú niečo, čo sme na seba prijali, ako keď herec príjme divadelnú rolu. Je to súčasť misie každého človeka a určitého Božieho Zámeru.
Ktovie, možno po tomto živote sa naše "ja" ešte nevráti k Bohu, ale bude pokračovať v nejakej ďalšej posmrtnej hre, divadle. Možno to divadlo bude o reinkarnáciách, a možno to divadlo bude o kresťanskom raji. Ale to nič nemení na tom, že na úrovni Božieho vedomia sme všetci jedno, a nie sme medzi sebou nijako rozdelení. Existuje len jedno Božské ja, jedno Božské vedomie.
Je zaujímavé, že budhisti sa snažia z tohto divadla umelo uniknúť. Je to ako keby herec premýšľal o tom, ako čo najrýchlejšie utiecť zo scény, ktorú považuje za ilúziu a väzenie. To je ale paradox, lebo tým prejavuje nedôveru k Bohu, a pritom Božie "ja" a ľudské "ja" je jedno, a sám pred sebou sa utiecť nedá.
Skrátka, Boh si z nejakého dôvodu vytvoril tento svet a všetky bytosti v ňom. Pridelil postavám ich charakter a osudy, a má to určitý zmysel. Človek by išiel sám proti sebe a v ústrety nihilizmu, ak by nedôveroval Bohu (t.j. samému seba v najhlbšej skrytej podstate), že to má dobrý účel a zmysel. Kto by chcel dobrovoľne škodiť sám sebe, najmä ak prejavil vo Stvorení sveta tak obrovskú múdrosť?
Bohu sa najviac podobá spisovateľ. Aj spisovateľ je v rámci svojho stvoreného sveta všemohúci, vševediaci, všadeprítomný. Rozprávku najlepšie reflektujú realitu a poslanie človeka. Človek sa narodí, potom prechádza rôznymi skúškami, a ak ich zvládne, tak ho čaká dobrý koniec. Svet ako taký je tiež rozprávka s dobrým koncom, hoci kým nastane, dej môže byť dramatický.
[quote="pid:53943, uid:802"]Jinak ale docela hezká představa. S tím rozdílem, že tvůrce videohry musí naprogramovat úplně všechno, nejen jak bude reagovat prostředí, ale i chování postav, včetně celého děje od začátku až do konce. Postavy tedy nemají žádnou svobodnou vůli, nejsou živé, nemohou rozhodovat o sobě, o svojí existenci, hra se sama nebude posouvat, pokud nebude impuz zvenčí.[/quote]
Mne sa tiež tá analógia páči. Na programovanie sa používa _programovací **jazyk**_, t.j. programátor tvorí svojim slovom, podobne ako Boh stvoril svet slovom. Povedal a stalo sa. Programátor napísal a stalo sa.
Ak čítaš nejaký román, tak čo myslíš, majú románové postavy slobodnú vôľu? Bráni im niečo rozhodovať o svojom živote, alebo tvrdia, že ich život je predurčený? V čom a od čoho je vôľa slobodná? Môže byť vôľa človeka slobodná od Boha? Môže sa človek rozhodovať tak, že Boh nebude mať potuchy, ako sa človek rozhodne? A ak Boh správne predvída každý čin človeka, je ľudská vôľa slobodná? Mohol by Boh úspešne riadiť svet, ak by nevedel predvídať každý čin človeka? Čo robí človeka naozaj živým a čo je v ňom len mŕtvou matériou, algoritmom? Čo sa stvoriť dá, a čo sa stvoriť nedá nikým, ani Bohom?
Z môjho pohľadu existuje len jediný živý nemateriálny princíp, a to je Vedomie. Toto slovo býva často chápané rôzne, ba až materiálne. Ja pod tým ale myslím len číru schopnosť vnímať akékoľvek vnemy, ktorých môžu byť miliardy, nielen zrak, sluch, hmat, čuch a chuť, emócie, city a intelektuálne vnímanie sveta... Keďže vnímanie je jediný spôsob ako vnímať svet a život, tak toto vnímanie možno nazvať samotným Životom.
Jediným zdrojom tohto vnímania je podľa mňa Boh. Toto je jediná vec, ktorú ani Boh nedokáže stvoriť v rovnakej kvalite, akú sám vlastní. Boh nedokáže stvoriť rovnakého Boha. Boh môže tvoriť iba v sebe, vo svojom vnútornom svete, holograficky, rekurzívne... A aj keď nedokáže stvoriť nové vedomie, tak jeho vedomie má schopnosť sa rozmnožovať. Patologicky to vidíme aj u človeka, ak sa mu rozštiepi osobnosť. Prirodzene to prežívame vtedy, ak pozeráme film alebo čítame knihy: svojim vedomím oživujeme všetky postavy v románe alebo filme.
Z toho vyplýva aj to, čo tvrdia budhisti alebo hinduisti, že na tejto úrovni sme všetci jedno, všetci sme prepojení. Skutočné oživujúce "ja" (Boh), je aj mojim "ja", aj tvojim "ja", aj "ja" každého človeka. V Bohu, ktorý vymyslel scenár života na Zemi sme všetci jedno "ja", hoci v samotnom scenári sme iluzórne rozdelení do oddelených osôb. Jedinou živou bytosťou je tu Boh, naše "ja" je v skutočnosti (mimo divadelné dosky tohto Sveta) Jeho "Ja". Ak nejaký človek cíti bolesť alebo krivdu, v skutočnosti to všetko cíti Boh sám. No rovnako tak prežíva aj radosť každého človeka. Len v Bohu sme živí. Naša osobnosť, náš charakter a vlastnosti sú niečo, čo sme na seba prijali, ako keď herec príjme divadelnú rolu. Je to súčasť misie každého človeka a určitého Božieho Zámeru.
Ktovie, možno po tomto živote sa naše "ja" ešte nevráti k Bohu, ale bude pokračovať v nejakej ďalšej posmrtnej hre, divadle. Možno to divadlo bude o reinkarnáciách, a možno to divadlo bude o kresťanskom raji. Ale to nič nemení na tom, že na úrovni Božieho vedomia sme všetci jedno, a nie sme medzi sebou nijako rozdelení. Existuje len jedno Božské ja, jedno Božské vedomie.
Je zaujímavé, že budhisti sa snažia z tohto divadla umelo uniknúť. Je to ako keby herec premýšľal o tom, ako čo najrýchlejšie utiecť zo scény, ktorú považuje za ilúziu a väzenie. To je ale paradox, lebo tým prejavuje nedôveru k Bohu, a pritom Božie "ja" a ľudské "ja" je jedno, a sám pred sebou sa utiecť nedá.
Skrátka, Boh si z nejakého dôvodu vytvoril tento svet a všetky bytosti v ňom. Pridelil postavám ich charakter a osudy, a má to určitý zmysel. Človek by išiel sám proti sebe a v ústrety nihilizmu, ak by nedôveroval Bohu (t.j. samému seba v najhlbšej skrytej podstate), že to má dobrý účel a zmysel. Kto by chcel dobrovoľne škodiť sám sebe, najmä ak prejavil vo Stvorení sveta tak obrovskú múdrosť?
Bohu sa najviac podobá spisovateľ. Aj spisovateľ je v rámci svojho stvoreného sveta všemohúci, vševediaci, všadeprítomný. Rozprávku najlepšie reflektujú realitu a poslanie človeka. Človek sa narodí, potom prechádza rôznymi skúškami, a ak ich zvládne, tak ho čaká dobrý koniec. Svet ako taký je tiež rozprávka s dobrým koncom, hoci kým nastane, dej môže byť dramatický.
Kde v tom hledat svatou trojici a holuba.... nehledě na to, že u nás se většinou Duch svatý zobrazuje jako holub...
ravá Láska je prekrútená len na sebalásku alebo lásku k vonkajšku,Múdrosť je prekrútená na pseudorozumovanie,Pravda je sfalšovaná,skreslená na rôzne pseudopravdy,nepravdy.....
