Pre človeka je najviac overiteľná Prítomnosť. V prítomnom okamihu si človek môže zmyslovo aj intelektuálne overiť do značnej miery kus reality - jej procesov.
Najmenej overiteľná je minulosť a budúcnosť.
Minulosť, to sú minulé procesy - historický proces. Aj keď Mrtva voda tvrdí, že historia je presná veda, tak je to len na úrovni teorie. Presná môže byť len vtedy, ak pracuje s presnými historickými faktami a zasadzuje ich do korektných historických procesov. Lenže korektných faktov v tomto svete lží je ako šafránu. Takže reálne sú meteorológovia asi presnejšími vedcami, ako historici. Čo sa týka minulosti, najmä tej dávnej, sú to skôr rôzne mýty, čo považujeme za historickú realitu, ale nie realita skutočná. Príklad: ak historik alebo iný vedec (tak ako väčšina ľudí) nerozumie aktuálne prebiehajúcim politickým procesom, tak ako môže správne interpretovať minulé procesy s ešte menším množstvom dostupných a často skreslených informácií?
Už nehovoriac o minulosti zahrňajúcej vznik Zeme a ľudstva.
Budúcnosť, tu mám na mysli najmä posmrtný život. To je hranica, odkiaľ nám neprúdi takmer žiadna spätná väzba. Len akési náznaky v podobe zážitkov klinickej smrti a potom rôzne "manuály" akoby nadiktované Zhora ktoré ale príliš smrdia ľudskými zlozvykmi vkladanými do subjektu Boha.
O budúcej pravde sa môžeme dohadovať a sme povinní ju hľadať, aspoň v mravnej rovine svojho vnútra, ale celú pravdu sa dozvieme alebo nedozvieme až po smrti. Najväčšiu šancu dozvedieť sa všetko potrebné pre život z duchovného a mravného hľadiska má človek pri pokusoch viesť súkromný dialektický rozhovor s Bohom: človek vo svojom vnútri oslovuje HNR a odpoveď dostáva v zmene vonkajších a vnútorných okolností svojho života.
Hádanka: kto z ľudí má objektívnu pravdu? Odpoveď: spisovateľ fantazy príbehov, ale iba v rámci sveta a bytostí, ktoré stvoril. Spisovateľ pre svoje postavy vytvoril zákony (vrátane morálnych), ktoré ony nedokážu zmeniť, sú pre nich teda objektívne. Ten svet aj so zámerom a pravidlami, ktoré mu spisovateľ dal, je pre všetky postavy príbehu objektívnou pravdou. Nepravdou môže byť len ich subjektivne vnímanie procesov okolo seba.
Apropo: aj keď spisovateľ vie dopredu o každej postave ako sa zachová a čo spraví, tak žiadneho spisovateľa jeho práca nenudí. Väčšina spisovateľov si najprv vytvorí dejovú osnovu zloženú z jednoduchých etáp, záchytné dejové body (nemenné hranice matríc), a potom ich už len vyplňa obsahom (vyplňa matrice informačným obsahom). Preto ani pre Boha nemusí byť nudné tvoriť príbeh, ktorého scenár pozná, ale do ktorého sa aj sám vkladá nielen ako spisovateľ, ale aj sa vžíva do všetkých svojich postáv. Je divákom srdca každej postavy, divákom ich psychiky a všetko reálne prežíva so svojimi postavami: dobré aj zlé, šťastie aj beznádej.
No zároveň je paradoxné, že Zhora Boh tvorí príbehy a postavy, do ktorých sa vžíva, no zároveň vznikajú masové procesy - náboženské hnutia, ktoré nabádajú postavy k tomu, aby sa z tohto príbehu vymanili, aby prestali hrať postavu, a Božie vedomie v postave aby sa vrátilo naspäť k Bohu. T.j. sabotovanie Božej Tvorby. Prečo?
Svojim spôsobom je to prirodzená reakcia na nezvládnuteľné množstvo utrpenia v existujúcom davo-"elitárnom" svete, kde je svet v jingovej polohe (nákaza zla vo svete prevažuje, a čistých ľudí je len hŕstka). Veď aj človek ak zažije šok, ktorý nevie stráviť, tak môže upadnúť do apatie, a úplne odmietne vnímať a reagovať na vonkajší svet.
Podľa všetkého aj toto je ale súčasťou Božieho tvorenia, súčasťou Jeho scenáru.
Inak, aj dobrý človek môže mať v sebe zlo, ale to ho neurobí zlým človekom. A rovnako aj zlý človek môže v sebe obsahovať dobro, ale neurobí ho to dobrým človekom.
Skrátka každý z nás máme skúsenosti s dobrom aj zlom, niekedy môžeme počuť anjelské a niekedy démonické myšlienky, hodnotenia, výzvy vo svojej mysli. To ale nie sme my! My sme to, čo si sami zvolíme! Sme takí, akú mravnosť si v sebe vybudujeme. (Mám na mysli psychické Ja, našu osobnosť) (Skutočné Ja - naša duša - je a vždy bola čistou súčasťou Boha z ktorého vyšla a ku ktorému sa raz aj vráti).
Napriek spomienkam na dobro a zlo, nie sme mixom dobra a zla, ak sa rozhodneme len pre dobro. Preto, podľa mňa, aj Boh, hoci pozná všetky možné prejavy zla, to ho ešte nerobí zlým, ak sa sám nezvratne rozhodol byť Milosrdným a Milujúcim Bohom.
Je to môj názor.
Pre človeka je najviac overiteľná Prítomnosť. V prítomnom okamihu si človek môže zmyslovo aj intelektuálne overiť do značnej miery kus reality - jej procesov.
Najmenej overiteľná je minulosť a budúcnosť.
Minulosť, to sú minulé procesy - historický proces. Aj keď Mrtva voda tvrdí, že historia je presná veda, tak je to len na úrovni teorie. Presná môže byť len vtedy, ak pracuje s presnými historickými faktami a zasadzuje ich do korektných historických procesov. Lenže korektných faktov v tomto svete lží je ako šafránu. Takže reálne sú meteorológovia asi presnejšími vedcami, ako historici. Čo sa týka minulosti, najmä tej dávnej, sú to skôr rôzne mýty, čo považujeme za historickú realitu, ale nie realita skutočná. Príklad: ak historik alebo iný vedec (tak ako väčšina ľudí) nerozumie aktuálne prebiehajúcim politickým procesom, tak ako môže správne interpretovať minulé procesy s ešte menším množstvom dostupných a často skreslených informácií?
Už nehovoriac o minulosti zahrňajúcej vznik Zeme a ľudstva.
Budúcnosť, tu mám na mysli najmä posmrtný život. To je hranica, odkiaľ nám neprúdi takmer žiadna spätná väzba. Len akési náznaky v podobe zážitkov klinickej smrti a potom rôzne "manuály" akoby nadiktované Zhora ktoré ale príliš smrdia ľudskými zlozvykmi vkladanými do subjektu Boha.
O budúcej pravde sa môžeme dohadovať a sme povinní ju hľadať, aspoň v mravnej rovine svojho vnútra, ale celú pravdu sa dozvieme alebo nedozvieme až po smrti. Najväčšiu šancu dozvedieť sa všetko potrebné pre život z duchovného a mravného hľadiska má človek pri pokusoch viesť súkromný dialektický rozhovor s Bohom: človek vo svojom vnútri oslovuje HNR a odpoveď dostáva v zmene vonkajších a vnútorných okolností svojho života.
Hádanka: kto z ľudí má objektívnu pravdu? Odpoveď: spisovateľ fantazy príbehov, ale iba v rámci sveta a bytostí, ktoré stvoril. Spisovateľ pre svoje postavy vytvoril zákony (vrátane morálnych), ktoré ony nedokážu zmeniť, sú pre nich teda objektívne. Ten svet aj so zámerom a pravidlami, ktoré mu spisovateľ dal, je pre všetky postavy príbehu objektívnou pravdou. Nepravdou môže byť len ich subjektivne vnímanie procesov okolo seba.
Apropo: aj keď spisovateľ vie dopredu o každej postave ako sa zachová a čo spraví, tak žiadneho spisovateľa jeho práca nenudí. Väčšina spisovateľov si najprv vytvorí dejovú osnovu zloženú z jednoduchých etáp, záchytné dejové body (nemenné hranice matríc), a potom ich už len vyplňa obsahom (vyplňa matrice informačným obsahom). Preto ani pre Boha nemusí byť nudné tvoriť príbeh, ktorého scenár pozná, ale do ktorého sa aj sám vkladá nielen ako spisovateľ, ale aj sa vžíva do všetkých svojich postáv. Je divákom srdca každej postavy, divákom ich psychiky a všetko reálne prežíva so svojimi postavami: dobré aj zlé, šťastie aj beznádej.
No zároveň je paradoxné, že Zhora Boh tvorí príbehy a postavy, do ktorých sa vžíva, no zároveň vznikajú masové procesy - náboženské hnutia, ktoré nabádajú postavy k tomu, aby sa z tohto príbehu vymanili, aby prestali hrať postavu, a Božie vedomie v postave aby sa vrátilo naspäť k Bohu. T.j. sabotovanie Božej Tvorby. Prečo?
Svojim spôsobom je to prirodzená reakcia na nezvládnuteľné množstvo utrpenia v existujúcom davo-"elitárnom" svete, kde je svet v jingovej polohe (nákaza zla vo svete prevažuje, a čistých ľudí je len hŕstka). Veď aj človek ak zažije šok, ktorý nevie stráviť, tak môže upadnúť do apatie, a úplne odmietne vnímať a reagovať na vonkajší svet.
Podľa všetkého aj toto je ale súčasťou Božieho tvorenia, súčasťou Jeho scenáru.
Inak, aj dobrý človek môže mať v sebe zlo, ale to ho neurobí zlým človekom. A rovnako aj zlý človek môže v sebe obsahovať dobro, ale neurobí ho to dobrým človekom.
Skrátka každý z nás máme skúsenosti s dobrom aj zlom, niekedy môžeme počuť anjelské a niekedy démonické myšlienky, hodnotenia, výzvy vo svojej mysli. To ale nie sme my! My sme to, čo si sami zvolíme! Sme takí, akú mravnosť si v sebe vybudujeme. (Mám na mysli psychické Ja, našu osobnosť) (Skutočné Ja - naša duša - je a vždy bola čistou súčasťou Boha z ktorého vyšla a ku ktorému sa raz aj vráti).
Napriek spomienkam na dobro a zlo, nie sme mixom dobra a zla, ak sa rozhodneme len pre dobro. Preto, podľa mňa, aj Boh, hoci pozná všetky možné prejavy zla, to ho ešte nerobí zlým, ak sa sám nezvratne rozhodol byť Milosrdným a Milujúcim Bohom.
Je to môj názor.
Upravené 3. 2. 2022 o 21:44