Rozhovor z denníka N
https://dennikn.sk/2709585/rusko-ma-filozofiu-vandraka-ked-nastupi-stabilita-nudi-sa-vravi-filozof-epstein/?ref=tit1
Michail Epstein (1950 v Moskve, ZSSR)
Je profesorom ruskej kultúry a literatúry. Vyštudoval Moskovskú štátnu univerzitu.
Od roku 1991 žije a pracuje v USA. Prednáša na Emoryho univerzite v Atlante, vedie Centrum humanitných inovácií na Durhamskej univerzite vo Veľkej Británii.
Je členom amerického aj ruského PEN klubu. Je držiteľom mnohých ocenení, okrem iného za vklad do rozvoja kultúrnych vzťahov medzi Ruskom a USA.
Ruský filozof žijúci v USA Michail Epstein vidí Rusko z druhej strany oceánu ako „hordu“, ktorá sa zastaví len pred silou.
„Horde chýba akákoľvek ideológia, horda ťahá dopredu. Ide, ničí, vraždí, podmaňuje si. Hordu ideológia nezaujímala, zaujímala ju výlučne moc. Územie. A tak došla od Tichého k Atlantickému oceánu,“ vysvetľuje, čo má pod pojmom horda na mysli.
Epstein v rozhovore okrem iného hovorí, či podľa neho rozumie Západ Rusku a Rusko Západu, aké je najväčšie prekliatie Ruska, odkiaľ sa vzala skvelá ruská literatúra a na čo sa pýtajú americkí študenti, keď chcú pochopiť ruský smútok.
Sledujem rozhovory medzi USA a Ruskom, presnejšie medzi „kolektívnym“ Západom a Ruskom. Zdá sa aj vám, že si rozumieme čoraz menej?
To je pochopiteľné. Pretože to, čo vidíme dnes, pripomína pokusy z 13. a 14. storočia, keď západná civilizácia chcela rokovať s Džingischánovou Zlatou hordou. Jediné, čo malo zmysel, bolo zastaviť ju všetkými možnými silami. Normálny dialóg je sotva možný. Bohužiaľ.
Možno robíme chyby. Buď sme príliš tvrdí a nadradení, alebo sa, naopak, plazíme…
Keď k civilizovanému džentlmenovi na ceste pristúpi bandita, ako by s ním mal hovoriť?
Pokiaľ ste na tej ceste sám, asi by som nevolila agresívny, nadradený tón.
Predovšetkým je dobré byť v takej chvíli patrične vyzbrojený. Hlavne však nesmieme pristúpiť na vydieranie a zastrašovanie.
Ak by sme totiž teraz napríklad pristúpili čo i len na časť tých nezmyselných požiadaviek, s ktorými prišlo Rusko, o chvíľu bude [lock]požadovať viac a viac… To je psychológia vandráka.
Rusko síce budí dojem normálneho štátu, je členom Bezpečnostnej rady OSN, ale v skutočnosti je to banditská krajina vyznávajúca tzv. gopkultúru (kultúru vagabundov) .
Keď námestník ministra zahraničných vecí Riabkov povie: „Zoberte si drobné a choďte…“ (povedal to v Ženeve na adresu NATO) , nie je to slovník diplomata, ale chuligána, vagabunda, vandráka. Alebo keď predstaviteľ Ruska v OSN povie anglickému delegátovi: „Čo na mňa zízaš? Pozri sa inam…“
Prečo si nikto z Rusov nedovolí takéto správanie pri rokovaní s Čínou? Prečo tak rýchlo odišli z Kazachstanu? Pretože im Číňania odkázali, nech odídu. S Rusmi treba hovoriť tvrdo. Pretože len čo uvidia najmenšiu slabinu, ihneď ju zneužijú.
To je zvyk banditov – využiť slabosť protivníka a požadovať ďalšie ústupky. Horde nesmiete ukázať slabosť.
Chcete azda porovnávať súčasnú situáciu, súčasné Rusko s tým, čo sa dialo na pomedzí Európy a Ázie pred ôsmimi stovkami rokov?
Súčasnú existenciu Ruska musíme odvodzovať od toho, čo ho postihlo v histórii. Vzniklo ako dcérska spoločnosť hordy. Moskovské kniežatstvo bolo postupne obsadené hordou a nakoniec sa samo hordou stalo.
Čo myslíte slovami ‚byť hordou‘? Je to niečo urážlivé? Neúctivé?
To je charakteristika mentality kočovného národa, ktorý nevie, čo sám so sebou robiť vo chvíli, keď nastúpi stabilita.
Nudí sa. Chce sa stále niekam posúvať, pohybovať sa. Preto po horde zostáva pustatina. Nedokáže vybudovať vlastnú vyspelú civilizáciu, stále si niečo berie od druhých národov, ktorých územie zaberá. Zmysel existencie hordy je v expanzii.
Počkajte – aj horda, a nakoniec aj dnešní Rusi, sa jednoducho chcú maťdobre. To je cieľ. Expanzia je na to síce nevyberavý, ale predsa len jednoduchý prostriedok.
Ale áno. Chcú dobre žiť. Avšak dlhodobo sa im to nedarí. Takže to ľudia už prijali ako fakt.
Možno to prijali, ale zároveň sa zdajú byť večne nespokojní, frustrovaní… Prinajmenšom pri pohľade do slávnych ruských literárnych diel, o ktorých prednášate americkým študentom, sa zdá, že Rusko je plné depresívnych nešťastníkov. Lenže zo svojich ciest po Rusku viem, že ani toto neplatí absolútne.
Áno, so svojimi študentmi preberám literatúru 20. storočia – Zamiatina, Platonova, Achmatovovú, Solženicyna, Šalamova… A oni sa ma potom naozaj pýtajú, prečo je Rusko vždy a za každých okolností nešťastné.
Čo im hovoríte?
Hovorím im, že existuje niečo ako teritoriálne prekliatie. Prekliatie obrovského priestranstva, ktoré však nikdy nebude tvoje úplne celé. Vždy bude trochu cudzie. Preto sa ti tam nikdy nepodarí vybudovať niečo stabilné, s dlhodobou perspektívou.
Tak vzniká stav absolútnej neukotvenosti. Ako to opisuje Dostojevskij v Besoch – rovina, ktorá nepozná pojem hore a dole, vpredu a vzadu. Prechádzaj sa po tej šírej stepi, ako chceš.
Vy opisujete veľkú Rus ako hrôzu, ale mne to pripadá aj poetické a inšpiratívne. Rozhodne to nedáva dôvod na to, aby sme súčasné Rusko nazývali modernou hordou.
Počkajte. Viete vôbec, že Moskovské veľkokniežatstvo sa stalo v dôsledku štátneho prevratu v roku 1480 po tzv. státí na rieke Ugre – čo bol taký vtedajší Majdan – následníkom hordy? Aj Boris Akunin vo svojich Dejinách ruského štátu vysvetľuje, že súčasný ruský štát je následníkom hordy. Sedemsto rokov vyznáva typ štátnosti typickej pre hordu.
A čo tá horda je? Horde chýba akákoľvek ideológia, horda ťahá dopredu. Ide, ničí, vraždí, podmaňuje si. Nepotrebuje náboženstvo na to, aby tieto postupy zdôvodňovala. Hordu ideológia nezaujímala, zaujímala ju výlučne moc. Územie. A tak došla od Tichého k Atlantickému oceánu.
Aj vďaka tomu, že bojovníci hordy mali luky s veľkým dostrelom. Dokázali sa nimi trafiť do cieľa na vzdialenosť 400 krokov. Anglické luky zasiahli cieľ vzdialený maximálne 300 krokov. Horda strieľala, postupovala a rozširovala sa.
Za pomoci vtedy moderných zbraní…
Áno. Po slávnom roku 1480 sa Moskovské veľkokniežatstvo rozšírilo na územie, ktoré predtým zaujímala horda. Prvé, čo v novej úlohe Rusi urobili, bolo ideologické odôvodnenie svojho odporu k Západu. Vyzbrojili sa náboženstvom. To bola novinka. Pretože horda žiadne ideologické opory svojho konania nepotrebovala.
Rusko áno a vybralo si vieru. Vyhlásilo sa za jediný skutočný a zároveň najväčší pravoslávny štát na svete. Moskva sa pasovala za tretí Rím.
Po niekoľko storočí sami sebe Rusi hovorili, že sa musia rozširovať, pretože ich spája viera. Tá správna.
Až do roku 1917…
Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii sa objavila nová téza – sme nosiči sociálneho pokroku, budujeme žiarivú budúcnosť. Komunizmus.
V roku 1910 sa v Kaspickom mori plavila loď so skutočným pravoslávnym chrámom na palube. Foto – neznámy autor/Wikimedia Commons
V roku 1991 skrachoval aj Sovietsky zväz a motivácia šírenia komunizmu prestala byť aktuálna. Čo je hnacím motorom ruskej expanzie dnes?
Napríklad vo vzťahu k Ukrajine žiadna ideologická podpora nevraživosti neexistuje. Pravoslávie je v oboch krajinách, kapitalizmus tiež. Čo zostáva ako ideologická opora? Horda.
Hordizmus je podstatou putinizmu. Je to náhrada za staré ideologicko-náboženské bitky so Západom. Ukazuje sa, že nič z toho nie je potrebné. Stačí byť hordou. Napred, bojujte!
Ak posielate človeka do boja, musíte mu vysvetliť prečo. Ideologicky ho vyzbrojiť. Inak pri prvej ťažšej situácii zdvihne ruky nad hlavu.
Ruskému človeku stačí pocit, že je zúfalý. Potom môže rozpútať aj jadrovú vojnu. Rusi sú zvláštni, nešťastní ľudia, ktorých ani ja úplne nechápem.
Veď vlastne všetko majú. Mohli by byť bohatí, sú silní, majú obrovské nerastné bohatstvo… Prečo lezú do konfliktu so Západom? Niečo ich pudí. A ja presne neviem čo.
Nie je to však všetko len blafovanie? Skvele vedená partia, ktorá nás núti báť sa Moskvy?
Áno. Rusko nechce ani tak samotný konflikt, ako skôr využiť to, že hrozí. Dáva najavo, že nemusia ctiť žiadne zákony ani dohody. Ako keď šialenec zdrhne z blázinca – skúste ho pochopiť, skúste mu porozumieť. Tým odpovedám na vašu otázku, prečo si nejako nerozumieme.
Rusi predsa nie sú šialení.
Oni to imitujú. Lenže už to imitujú tak dobre, že sami nevedia, kde je hranica, ktorú nemožno prestúpiť. A potom nastane moment, keď sa odtrhnú z reťaze, a celé ľudstvo uvrhnú do tmy.
Dokážeme ich presvedčiť, že to nie je správna cesta?
Čína ich dokáže presvedčiť. Pretože Čína rozhodne nechce zaniknúť. Čaká ju skvelá budúcnosť. Bude to superveľmoc.
Tvrdíte, že Rusko je horda, ktorej hlavným cieľom je plieniť. K de sa však vzali v prostredí hordy také skvelé literárne diela, skvelí spisovatelia, poézia, skrátka kultúra, ktorú obdivuje celý svet?
Rusi sú skvelí žiaci. Sami nič nevymysleli. Kým bolo Rusko izolované od Západu, žiadna veľká literatúra tam neprekvitala. Až po reformách Petra I. sa veľmi pomaly Rusko približovalo k tomu, čo poznáme a obdivujeme – Puškin, Dostojevskij… Sú to plody párenia panenskej ruskej nekultúry so západnou kultúrou.
To sa občas stáva, že na neobrobenej pôde, kde dlho nič nerástlo, dôjde pri stretnutí s nejakou inou civilizáciou k pseudomorfóze. Vznikne niečo nové. A tak v Rusku vznikla veľká literatúra, veľká muzika, avantgardné javy vo výtvarnom umení, ale nič z toho nevychádza z miestneho podhubia. Len sa energia západnej kultúry preliala do širokých ruských priestorov.
Pokiaľ Rusko opäť upadne do izolácie, nastúpi tam zase to známe kultúrne ticho.
V histórii však Rusko má byť na čo pyšné.
Chcete povedať, že pred mnohými desaťročiami vyhrali vojnu s Nemeckom. A to aj vďaka Západu, mimochodom.
A čo napríklad Gagarin?
Áno, Gagarin. Ale na Mesiac už nedoleteli. Či už sa pozriete na najväčšie úspechy vedy, kultúry alebo filmu, je to predovšetkým Európa a Amerika, kde ich dosiahli.
V tomto ohľade je Rusko veľmi chudobné. Keby nemalo prepracovanú propagandu, nemá sa čím pochváliť.
Šport?
Máte na mysli ten doping? Je to všetko veľmi smutné.
Konštatujete, že všetko je v Rusku zlé, nič tam nestojí za reč, sú nebezpeční… Ale ako potom s nimi žiť na jednom kontinente?
Ruska sa treba vždy aspoň trochu báť. Pretože nemôžem nájsť v histórii moment, keď by nevyvolávali strach. Azda v 90. rokoch bola nádej, že všetko bude inak. Od Gorbačova do Jeľcina. Potom sa to rozplynulo. Obávam sa, že zázraky sa nedejú.
Veď sme si mysleli, že svet je jedno krásne miesto, kde bude čoskoro všade demokracia, technológie nás definitívne spoja… A zrazu sme opäť na prahu jadrovej vojny.
Možno ste veľmi prísny. Rusko predsa nepatrí do čisto európskeho priestoru, ale predstavuje niečo úplne svojbytné – Euroáziu?
Niektorí ľudia tvrdia, že Rusko je hlavná euroázijská veľmoc, stredobod tejto časti sveta. Akoby spájalo dva kontinenty a bolo hlavou atlantickej civilizácie.
Dobre. Tak teraz si nakreslite mapu a zaneste do nej súčasné ľudské a civilizačné zdroje. Zrazu vidíme len tenký kanálik, ktorý spája obrovský Východ a obrovský Západ. Na tomto medzipriestranstve nájdete vymierajúci národ, ktorý každý rok príde o milión ľudí.
V dnešnom svete je mať priestor bez ľudí, autá a obchodné centrá skôr výhoda, nie?
Rusko predstavuje skutočne obrovské územie. Z tohto kvantitatívneho pohľadu je ďaleko pred Čínou, Kanadou a ďalšími obrami. A tento kolos spájajúci Európu a Áziu sám seba presvedčil, že má určitú misiu, akúsi europeizáciu tej „divokej a zaostalej“ Ázie. Lenže zrazu nemá koho europeizovať. Pretože Ázia medzitým Rusko predbehla.
Takže jediný, koho by teraz Rusko mohlo europeizovať, je Severná Kórea. Predovšetkým by však malo europeizovať samo seba.
Namiesto toho mu však hrozí z našej strany zase izolácia…
Nechápem, prečo Západ nezopakuje Reaganovu taktiku. Reagan dostal Sovietsky zväz, oveľa mocnejší štát ako (dnešné) Rusko, na kolená len tým, že znížil ceny ropy. Za pár rokov sa ZSSR rozpadol.
Chápem starosť o klímu, ale dnes stojíme pred existenciálnou hrozbou jadrovej apokalypsy. Je teda potrebné prijať určitý klimatický kompromis a hoci len na niekoľko rokov povoliť využívanie všetkých možných zdrojov energie, aby Rusko ako plynárska a ropná veľmoc pocítilo tvrdý vplyv. Až potom sa vo svete, kde Rusko nebude predstavovať jadrovú hrozbu, bude možné zaoberať sa klímou.
Kedy ste boli naposledy v Rusku?
Pred Krymom. V apríli 2014 som tam bol naposledy.
Je to váš protest proti okupácii?
Je to princíp. Tým krokom sa z veľmoci stala nezákonná veľmoc.
Žijete medzi Američanmi. Boja sa Ruska?
Doteraz sa bežní Američania o Rusko veľmi nezaujímali. Teraz sa však pozriete na konzervatívny Fox News a všetkých šesť hlavných materiálov je o Rusku a o Ukrajine.
Predtým bolo Rusko na periférii záujmu. Američania sa viac zaujímali o to, čo sa deje v Afrike alebo vo svete celebrít. Možno teraz pochopili vážnosť situácie.
Nemali by sme sa snažiť pochopiť aj ruský postoj? Moskva vníma snahu Ukrajiny začleniť sa do západných štruktúr a rozširovanie NATO ako svoje ohrozenie. Argumentuje tým, že USA by sa takisto nepáčilo, keby sa ruské rakety objavili vo Venezuele. Nesnažia sa obe veľmoci iba vykolíkovať si svoje sféry vplyvu?
No dovoľte! Také úvahy! Vari USA vzali Venezuele nejaký kus územia? USA prepadli Ukrajinu? Zobrali jej Krym? Alebo prepadli nejaký juhoamerický štát? Nie.
Sama Ukrajina si vybrala svoju cestu na Západ, pretože sa chce brániť banditovi, ktorý jej kradne územie. Je to slobodná voľba Ukrajincov. Nikto im nič nevnucoval.
Zato Venezuele zaplatia miliardy dolárov, aby jej vnútili svoju „ochranu“. Pritom ona nepotrebuje, aby ju Rusko bránilo pred USA.
Zdá sa, že Putin je inej mienky a telefonuje v poslednom čase všetkým prípadným spojencom na „tom“ kontinente…
Kremeľ naznačuje, že vo Venezuele môže rozmiestniť rakety, ktoré Venezuela vôbec nepotrebuje. Strašné vydieranie. Lenže toto sa môže v akejkoľvek chvíli zvrhnúť na skutočný ozbrojený konflikt.
Rusko, to obrovské Rusko, je neustále hrozbou pre svoje okolie.
Čo s tým? Vy ste známy tým, že za hlavnú bolesť Ruska považujete jeho veľkosť. Riešením je teda rozpad štátu? Je to žiaduce?
Bolo by to jednoduchšie – a verím, že takáto možnosť existuje –, vznik akéhosi spoločenstva menších útvarov. Iste by to znížilo napätie vo svete. Po rozpade ZSSR sa zdalo, že Rusko sa stane normálnym, mierumilovným štátom. Nevyzeralo to beznádejne. A teraz, po tridsiatich rokoch, je to inak.
Prečo sa tá nádej 90. rokov nezhmotnila?
Nepodarilo sa zvrátiť nekonečnú vieru v nadradenosť štátu nad individualitou človeka.
Nepodarilo sa zmeniť otrockú mentalitu obyvateľstva, ktoré je používané ako materiál pri politických dobrodružstvách štátu.
Dodnes je tam ctený absolútny diktát autokrata – chána. A chán musí „chánovať“, rozširovať svoje územie. Chánom je Putin. To je celá ich ideológia. Patriotizmus a viera v to, že Rusko je najdôležitejšie a musí byť veľké. Najlepšie by bolo, keby sa celý svet stal Ruskom.
Možno si to Rusi skutočne myslia, ale napríklad na rozdiel od nacistov nikdy neargumentovali tým, že sú lepší, že sú kvalitnejšia rasa. Ich argument bol vždy takýto: Chceme vám pomôcť, aj keď vy ešte nechápete, že to potrebujete. Aj o Ukrajincoch hovoria ako o bratoch. Aj nám chceli v roku 1968 „pomôcť“. Nejde o obrovský mesiášsky komplex?
To ste taká naivná? Alebo ma skúšate? Všetko to je lož a pokrytectvo.
To, čo robí teraz Putin, je v istom zmysle s nacizmom porovnateľné, ak nie horšie. Pretože Hitler – bez toho, aby som ho ospravedlňoval – bojoval s cudzími národmi a zaberal cudzie územie. Riadil sa rasovým a etnickým princípom.
A Rusi dnes? Sú ochotní zabíjať svojich bratov, ako označujú Ukrajincov. Svojich Slovanov, svojich pravoslávnych, vedľa ktorých žili po stáročia. To je Kainov hriech.
A cieľ?
Budete naši. Ak nie, zničíme vás. Vari to nechápete?
Ukrajinci prechádzali po stáročia strašnou skúškou. Likvidovali ich, bol hladomor, bola kolektivizácia, nepovažovali ich za rovnocenných občanov, hovorili im Malorusi, ukrajinský jazyk neuznávali. Teraz Ukrajinci chcú mať svoj štát a byť časťou Európy. Za toto ich Rusi chcú zničiť.
Aj prostí Rusi majú takéto velikášske expanzívne uvažovanie? Každý druhý Rus vám bude tvrdiť, že v roku 1968 k nám sovietske tanky prišli zachraňovať Československo, a úprimne tomu verí.
Vari sú to idioti? Alebo klamári? Takže k vám prídu ruské tanky a prostý Rus má veriť, že chceli Čechoslovákom pomáhať?
Možno si len naozaj fatálne nerozumieme…
Puškin v Kapitánovej dcére opisuje kováča, ktorý je akýmsi prototypom ruského človeka, ukážkou ruskej duše.
Zapáli dom, kam prišli rôzni činovníci, pretože ich nenávidí. Ľudia horia a on vidí mačku, ako behá po horiacich trámoch, chlapci sa tomu smejú.
Hovorí: „Vy nerestníci, božím stvorením pohŕdate…“ A riskuje život, aby vyliezol za tou mačkou a zachránil ju. Ľudia horia, tých zapálil, ale mačku zachránil. Dvojdušnosť.
Už Freud o tom písal. Jedna časť duše nevie, čo robí druhá. Je to typické pre primitívne národy, ktoré nemôžu spojiť dve časti svojho vedomia.
To isté platí vo vašom prípade. Najskôr vás Rusi okupujú a potom hovoria: „My sme vám chceli pomôcť, a preto sme vás zabíjali.“
Pohľad na Rusov ako na mesiášov je nesmierne naivný.
Vidíte, a aj niektorí Česi Rusko adorujú, iní ho nenávidia a pokladajú za barbarské. Mnohí hovoria aj toto: USA a Rusko, to je jedno a to isté. Tí aj tí niekam lezú, rozdeľujú si svet, obhajujú len svoje záujmy…
Mám Českú republiku veľmi rád. Nechápem, ako takí rozumní ľudia ako Česi môžu vidieť v USA a Rusku rovnaké zlo.
Ešte aj v EÚ.
Ani mne nie je socialistická orientácia EÚ príliš sympatická, ale s Ruskom by som ju neporovnával.
Cnie sa vám aspoň po niečom, čo ste v Rusku nechali?
Vôbec nie.
Ani po tej roztvorenej náruči, po tom, že v Rusku môžete k priateľom prísť na návštevu bez toho, aby ste sa ohlásili vopred telefonicky, dajú vám napiť, najesť… Po tých vrelých otvorených vzťahoch sa vám necnie?
Zostali mi tam priatelia. Časť z nich sa postupne presunula na Západ. Ale chodiť na návštevy bez ohlásenia sa ani v Rusku už nenosí. Ja osobne by som to ani nechcel, vy áno? Aby mi liezli ľudia domov bez dohovoru…
Takže vám to naozaj nechýba?
Ľudia áno, krajina nie.
Čo by sme mali čítať, aby sme Rusku viac porozumeli?
Napríklad Solženicyna alebo Čechova. Má poviedku Človek vo futráli . Klasika. Dej prebieha v ruskom mestečku, ktoré je v zajatí človeka vo futráli, v zajatí úradníctva, byrokracie, všetci sa boja.
Jediný, kto sa nebojí, je rodina Kovalenkovcov z Ukrajiny. Michail a jeho sestra Varvara, do ktorej sa človek vo futráli zamiluje. Kovalenkovci sú slobodní ľudia. Typickí Ukrajinci: spievajú piesne, sú uvoľnení, slobodomyseľní, niečo ako Taliani Východu.
Kovalenko nakoniec zhodí Belikova, človeka vo futráli, zo schodov. Ten zomrie a na chvíľu sa mesto slobodne nadýchne. Nie na dlho, ale na chvíľu áno.
Čechov sám chodieval na Ukrajinu a písal o Ukrajincoch ako o oduševnených, veselých, slobodných. Rusi sú v jeho podaní, naopak, chmúrni, zádumčiví, zviazaní… suroví.
Možno za všetko môže surová klíma?
Možno. Ukrajinci žijú predsa len v miernejšom podnebí. Lenže pozrite sa na Fínsko, Nórsko alebo Švédsko. Akú prívetivú civilizáciu vybudovali.
Surová klíma je určite dôležitým faktorom, ale Rusko je nielen studené, ale ešte aj veľké.
Veľké, až má z toho samo depresiu?
To obrovské priestranstvo nikto nemôže vnímať ako svoje, pretože vyzerá ako prízračný horizont. Veľké a neurčité „tam“ víťazí nad „tu“.
Príčina nešťastia Ruska aj toho, prečo Rusko robí nešťastnými iných, je predovšetkým v jeho rozlohe a vo vnímaní seba ako giganta. Je to prekliatie rozľahlého územia, ktorého sa nemožno zbaviť ani si ho osvojiť. Je možné sa len hanbiť a pustnúť spolu s tou krajinou a púšťať do každého domu, do každého srdca pocit bezvýchodiskovosti.
