Jeľcin a Kurilské ostrovy
Rozprávanie Borisa Ratnikova
Koncom roku 1992 sa diplomatickými kanálmi začala riešiť otázka Jeľcinovej návštevy Japonska. Podľa údajov Rady bezpečnosti sa Jeľcin počas návštevy chystal odovzdať Japonsku 2-3 ostrovy z Kurilského súostrovia, aby tak demonštroval svoj nový politický kurz. K takémuto kroku ho nahováralo niekoľko ľudí z jeho najbližšieho okolia. No Kurilské ostrovy sú veľmi háklivou otázkou. Bolo potrebné situáciu otestovať a preskúmať možné varianty rozvoja udalostí.
Touto úlohou sme poverili silného operátora (senzibila). Po skončení seansy sme získali nasledovnú informáciu: akonáhle Jeľcin odovzdá Japonsku ostrovy, Čína si hneď začne u Ruska nárokovať svoje sporné územia. Táto situácia bude vyhovovať mnohým politickým silám vo svete: začnú vedenie Číny postrkovať k rozpútaniu ozbrojeného konfliktu s Ruskom a následne tlačiť na medzinárodné spoločenstvo, aby vyhlásilo Čínu za agresora. Vtedy OSN a celý rad krajín môže uvaliť na Čínu ekonomické a politické sankcie ako na agresora, ktorí zaútočil na suverénne územie iného štátu. To by bolo veľmi výhodné pre politických a ekonomických konkurentov Číny. To ale nie je všetko, situácia mala dospieť oveľa ďalej. V takejto situácii by Čína mohla podľahnúť tlakom a skutočne začať lokálnu vojnu proti Rusku, ako sa to stalo koncom 1960-tych rokov. Avšak v roku 1993 by to priviedlo v rozsiahlej vojne v Juhovýchodnej Ázii.
Po získaní takejto katastrofickej prognózy sme tomu skrátka nemohli uveriť. Preto sme sa rozhodli využiť rozviedku a kontrarozviedku, a overiť si, či má táto informácia reálny základ, či sa udalosti môžu rozvíjať podľa tohto scenára. Dôkladná previerka ukázala, že predpokladaná situácia a jej následky sú plne reálne. Ostrovy sa teda nesmeli odovzdať.
Po stretnutí s Barsukovom a Koržakovom som o situácii informoval aj Jurija Skokova, mimochodom veľmi predvídavého a kompetentného človeka. Plne nás podporil a hneď išiel za prezidentom, kde trval na zrušení návštevy. Ako odpoveď, okrem nelichotivých slov, počul od Jeľcina aj nasledovnú vetu:
— Tak som cár alebo nie?! Keď sa mi zachce, tak dám, a keď sa mi nebude chcieť, tak nedám!
Pochopili sme, že čakať od Jeľcina zmysluplné konanie je zbytočné, a tak sme sa rozhodli konať sami. Predbežný program návštevy bol už zaslaný do Japonska a odtiaľ sa vrátil aj s korekciou: 1) Jeľcin nesmie ísť „medzi ľudí“, pretože na uliciach Tokia je veľa motocyklistov, ktorý by na neho mohli hodiť fľašu so zápalnou zmesou; 2) Jeľcin nesmie navštíviť zápasy Sumo, pretože tam nie je možnosť preveriť všetkých fanúšikov, a posadiť Jeľcina do cisárskej lóže nedovoľuje etiketa; Jeľcin nesmie navštíviť Kióto, aby tam položil veniec k pamätníku ruských námorníkov, ktorí zahynuli pri záchrane Japoncov počas zemetrasenia, pretože cintorín je moc zarastený a za každým kríkom sa môže skrývať terorista. V opačnom prípade japonská strana nemôže garantovať jeho bezpečnosť.
Rozhodli sme sa použiť tieto tri zákazy ako zámienku na zrušenie návštevy a Jeľcina do Japonska nepustiť. Na druhý deň bolo naplánované stretnutie ministra zahraničných vecí Andreja Kozyreva s ministrom zahraničných vecí Japonska. Bolo mi nariadené porozprávať sa s Kozyrevom. Zastihol som ho ešte pred rokovaním a povedal, že sa mám s ním stretnúť na príkaz prezidenta (hoci prezident mi nič nekázal). Potom som mu vysvetlil, že od japonského ministra ešte raz prosím bezpečnostné garancie pre prípad, že Jeľcin poruší 3 uvedené zákazy z protokolu. Pochopiteľne, že japonský minister na seba dodatočnú zodpovednosť nevzal. Túto Kozyrevovu odpoveď sme ihneď sformalizovali ako doklad pre Radu bezpečnosti.
Teraz som mal ja letieť do Tokia. Koržakov mi podpísal papier potvrdzujúci špeciálne právomoci. V Tokiu som navštívil veľvyslanca Ruska v Japonsku a vysvetlil som mu, že návšteve treba zabrániť. Myslím, že sa poriadne zľakol, lebo ani nevedel, ako má na to zareagovať. Ďalej som sa stretol s predstaviteľmi tajných služieb Japonska a preberali sme s nimi spôsoby zaistenia ochrany, zloženie a prechod slávnostného sprievodu, spôsoby komunikácie, a keď som už bol na odchode, tak sa akoby náhodou spýtal, či dokážu zaistiť úplnú bezpečnosť prezidenta aj v troch uvedených bodoch, lebo náš prezident nesúhlasí s dodržiavaním obmedzení. Dostal som zápornú odpoveď, na čo som akoby vybuchol spravodlivým hnevom:
— Ako to, že vy, bezpečnostná služba, profesionáli, nedokážete zaistiť 100 % bezpečnosť pre nášho prezidenta?! Načo ste ho potom volali? Budem hlásiť, že návšteva je z vašej strany zle pripravená.
Japonci ostali rozčarovaní. Večer som dal interview moderátorovi ruského televízneho programu „Vremia“: spýtal sa ma, ako prebieha príprava návštevy prezidenta. Odpovedal som, že zle, pretože japonská strana nie je pripravená, bezpečnosť prezidenta nie je zaistená ako treba. Hneď nato posielam šifrovanú správu do Moskvy. Skokov rýchlo zvoláva Radu bezpečnosti s jedinou otázkou: má Jeľcin letieť do Japonska, alebo nie? Všetci členovia rady boli už naladení televíznym programom „Vremia“, a k tomu ešte šifrovaná správa z veľvyslanectva a doklad o rozhovore Kozyreva s japonským ministrom. Nuž, kto by sa po tomto všetkom odvážil hlasovať za návštevu? Všetci hlasovali proti. Skokov postavil Jeľcina pred hotovú vec: Rada bezpečnosti sa rozhodla odložiť prezidentskú návštevu Japonska z bezpečnostných dôvodov.
Misia bola týmto splnená, ostrovy zostali naše. Po tejto udalosti bolo niekoľko vysokopostavených dôstojníkov tajných služieb Japonska prepustených. Je to však len malá cena, ktorú museli zaplatiť. Veď ani samotní Japonci by sa iste netešili z ostrovov, ak by obratom získali vojnu vo vlastnom regióne.
Z knihy PSY-vojny. Západ a Východ
] 
